Na pohreb má každý človek právo. Také právo platilo odnepamäti. Menil sa len spôsob pochovávania. Súvisel s vierou v jestvovanie „druhého sveta“, sveta mŕtvych, a tá je nie vždy rovnaká. Kresťania hľadajú druhý svet v nebi, Indiáni vo večných loviskách, mŕtvi Austrálčania sa túlajú v buši a po čase sa menia na stromy, mohamedáni sa vo svojom raji radujú z tých istých vecí ako na zemi, a sú aj také náboženstvá, ktoré neveria v druhý svet, ale v návrat duší do pozemského sveta, v prevtelenie do nových ľudí, ba aj do zvierat a predmetov. Egypťania si mysleli, že na druhom svete ožíva aj telo, a preto telá významných ľudí starostlivo chránili balzamovaním a kamenným hrobom, dokonca pyramídou. Sú náboženstvá, ktorým nezáleží na tele, iba na duši, no aj tá môže byť nehmotná alebo hmotná, podobne ako dym, dych alebo biely vták.
V praveku jestvovalo neprehľadné množstvo rozličných druhov viery a spôsob pochovávania sa menil podľa prikázaní a predpisov každej z nich.
V ľadových dobách sa hroby kopali len výnimočne. Pravdepodobne z praktických dôvodov (ako sme už hovorili v kapitole o Venuši s krivou tvárou). Mŕtvych len priväzovali vysoko na stromy, aby sa k nim nedostala zver, alebo v bezlesnej krajine vykladali na špeciálne lešenia, a tam, kde nebolo dosť dreva na lešenia, zasypávali telá nebožtíkov kamením, ukladali v neprístupných jaskyniach alebo skryli pod pyramídou z ľadu. Po skončení doby ľadovej sa hroby stali samozrejmosťou. Niekedy však ľudia mŕtvych spaľovali a pochovávali v hroboch len popol. Ale ani to nie vždy rovnako. Raz ho voľne vysypali do plytkej hrobovej jamy, inokedy ho uložili do keramickej popolnice. Nezriedka do popolnice prerazili otvor, čo je výrečný dôkaz viery v dušu, ktorá je hmotná. Otvor jej mal poslúžiť ako východ. Len si spomeňme na rozprávky o vodníkoch. Vodníci sú typickým prejavom pohanského spôsobu myslenia, len preto môžu väzniť dušičky utopených pod pokrievkou v hrnci. Nehmotná duša, v akú veria napríklad kresťania, by sa takým spôsobom zavrieť nedala.
Okrem žiarového pochovávania sa rovnako ako dnes používal aj kostrový spôsob. Mŕtveho položili do hrobu celého, ale nie vždy rovnako raz skrčeného a raz vystretého, raz s hlavou na východ, inokedy na západ alebo aj inú svetovú stranu. Telo položili do hrobu nahé, oblečené, zabalené v koži alebo do plátna, niekedy ho uložili do drevenej truhly. Truhlu zasypali zemou alebo nad ňou postavili ešte hrobku z kameňa či dreva. Niekedy pre mŕtveho vybudovali naozajstný dom. Raz nedostal mŕtvy do hrobu nič, inokedy ho obložili darmi. Našli by sa ešte ďalšie rozdiely a odtiene, ale netreba, aby sme sa namáhali, lebo vždy šlo v podstate o to isté, o poslednú službu zosnulému a súčasne o sanitárnu službu v prospech živých.
Pohrebiská a cintoríny patria k ľudstvu práve tak ako dediny a mestá, lenže výpoveď mŕtvych býva oveľa výrečnejšia, dôkladnejšia než stopy, ktoré po sebe zanechali živí ľudia. To nie je nijaký paradox, ale zákonitosť. Mŕtvi dostávali do hrobu to isté, čo potrebovali k životu, a z ostatného majetku to najcennejšie, najvzácnejšie. Predmety v hroboch preto nie sú roztratené, pohodené, pokazené a opustené tak ako predmety na sídliskách. Archeológovia ich nachádzajú v premyslených a usporiadaných zbierkach. Akoby si dnešný človek zbalil kufor na dlhú cestu. Pohreb mal navyše presný a prísny rituál, ktorý je obrazom života spoločnosti, jej hospodárstva, organizácie, viery.
Je preto pochopiteľné, že mŕtvi ľudia archeológov nevystrašia ani nevyvedú z miery, naopak, potešia sa im ako vítaným svedkom.
V polovici doby bronzovej (v strednej dobe bronzovej), niekoľ ko storočí za prvým skrčkom – Únětičanom, sa však z ničoho nič objavil taký spôsob pochovávania, ktorý bežnú výpoveď mŕtvych zmenil na výkrik.
Na výkrik o novej dobe, o nových ľuďoch, novej spoločnosti, nových mravoch, o novom spôsobe práce.
Týmto výkrikom sú mohyly.
Mohyly stoja nielen na území našej dnešnej vlasti a nielen v strednej Európe, ba nielen v celej Európe, ale vari na celom svete. A nestavali sa iba v dobe bronzovej, ale aj v dobe železnej, v historických dobách, a niekedy sa stavajú aj dnes. Pre rozprávanie tejto kapitoly sú však osobitne dôležité. Povedia nám totiž, ako sa zmenila doba. A povedia nám aj to, ako sa dosiaľ spoľahlivý Thomsenov systém rozpadol. Ako už nevystačíme ani s ďalším delením, s ďalšími dobami a poddobami, lebo toho, čo by sme mohli nazvať strednou a mladšou dobou bronzovou a staršou dobou železnou, je odrazu oveľa viac: skutočný praveký dejepis. Dokonca aj s menami a s dátumami, aj keď tými si predbežne veľmi nepomôžeme. Oveľa dôležitejším znakom tej éry sú mohyly.
A tak sa pri nich trochu pristavme!
Mohyla je v podstate len kopec z hliny, niekedy menší, niekedy väčší. Jestvujú mohyly so základňou širokou päťdesiat metrov a vysoké pätnásť metrov, ba ešte väčšie mohyly, takmer pyramídy, ale bežnejšie sú mohyly s priemerom základne od päť do dvadsať metrov a vysoké len dva-tri metre.
Pravda, také sú dnes, zmenšené časom, zmyté dažďom, odviate vetrom, zničené orbou. Pôvodne boli vyššie i rozložitejšie, ťažko však odhadnúť o koľ ko. To sa mení z prípadu na prípad.
Mohyla je zdanlivo kopec z hliny. Ale naozaj len zdanlivo, pri povrchnom pohľade, lebo mohyla má aj svoje vnútro, konštrukciu, kostru, obsah. Je zložitou stavbou. Niekedy sa dokonca vraví, že nejestvujú ani dve rovnaké mohyly. Líšia sa totiž nielen veľkosťou a výškou, ale aj spôsobom budovania. Môžu mať celé jadro z kameňa alebo len kamenný veniec po obvode, ktorý bránil odplavovaniu hliny. Pod mohylami sú hrobky z kameňa alebo aj dreva, plytké jamky i hroby. Mohyly môžu mať elipsovitý alebo kruhový pôdorys, môžu byť polguľovité alebo kužeľovité a líšia sa ešte všelijako inak.
Mohyly stoja málokedy osamelo, bývajú usporiadané do skupín, do mohylníkov, v ktorých je niekedy 50 až 60 mohýl. Hotové detské ihrisko, kopčeky ako stvorené na detskú sánkovačku. Lenže pod mohylami ležia mŕtvi ľudia.
Ani v tom však niet jednoty. Raz sú pod mohylami ľudia spopolnení, inokedy tam ležia ich kostry, raz tam leží jeden, často však dvaja alebo aj desiatky ľudí, ba niekedy mŕtvy vôbec neleží pod mohylou, ktorú mu postavili. Pochovali ho kdesi vedľa, do obyčajného hrobu. Tam uložili aj jeho bohatstvo a mohylu postavili len na oklamanie zlodejov.
A tých bolo treba klamať, pretože pozostalí dávali mŕtvym do mohýl niekedy hotové poklady, stovky nádob z keramiky, zriedkavejšie aj z bronzu, jantárové šperky, britvy, dýky, meče, sekery, zlaté a strieborné šperky, vojnové vozy so zapriahnutým dobytkom alebo s koňmi. Nezriedka aj ľudí, ktorých pri pohrebe zabili ako obete, sluhov, slúžky, spoločníkov, spoločníčky a strážcov, aby mŕtvy žil rovnako veľ kolepo vo večnosti ako na zemi.
A tak všetky mohyly spája vlastne len jedno: samotná mohyla, z hliny nasypaný väčší alebo menší kopček.
Ľudská lebka, na ktorej ktosi zväčšil očné jamky, aby cez ne bolo vidieť. Dá sa nasadiť na tvár ako strašidelná maska.
Aký to malo zmysel? Prečo ich stavali? Veď niekedy sú dielom, na ktorom pracovali stovky ľudí!
Nuž, vysvetlení je hŕba. Často sa spomína strach z mŕtvych – a spod mohyly by ťažko vychádzali tyranizovať živých. Toto vysvetlenie však nie je originálne, spomínali sme ho už v predchádzajúcich kapitolách z celkom iných pravekých ér, a tam sa uspokojili s putami alebo obyčajným kameňom. Zaujímavejšia je teória, že mohylníky sú posvätnými miestami, pohanskými „kostolmi“ pod voľným nebom. Praobyvatelia našej vlasti k nim prichádzali nielen preto, aby tam trúchlili za svojimi drahými, ale aj oveľa neskôr, keď už na mŕtvych dávno zabudli – modliť sa, zhovárať sa so svojimi božstvami, prosiť ich o pomoc, prinášať im dary, prihovárať sa vplyvným dušiam ubytovaným pod mohylami.
Na vrchu Tábor pri Nemějiciach v južných Čechách sa neďaleko mohylníkov našlo asi šesťtisíc zvláštnych hlinených predmetov, hranolčekov, koliesok, ozubených koliesok i menej určitých tvarov a zlomkov. Takmer pre všetky bol charakteristický otvor, cez ktorý sa dala prevliecť šnúrka.
Tie vzácne závesky boli rozsypané v kruhu širokom asi dvadsať metrov. Ak sa nad tým zamyslíme, vynorí sa nám pred očami starý mohutný dub alebo iný posvätný strom, ktorý má na konároch povešané obetné predmety ako ozdoby na vianočnom stromčeku. Nanosili ich sem a navešali ľudia niektorej pravekej éry, podobne ako kresťania prinášajú do kostolov sviečky. Potom strom vyschol, na starú vieru sa zabudlo, vietor konáre polámal, pozrážal kolieska a napokon vyvalil aj celý strom. Drevo zhnilo, zmizlo bez stopy, zostali len obetné predmety, vyrobené z trvácneho materiálu, z keramiky.
O viere v bytosti mimo tohto sveta svedčí napokon aj obsah mohýl. Sú pod nimi veľ ké pahreby, zvyšky niekdajších očistných vatier, predmety ozdobené gúrkami vtákov, popolnice s otvorom na dne, vozové kolesá ako symboly slnka, nádoby, ktoré zostali po obradnom pití, zaužívanom aj na dnešnom kresťanskom kare, aj keď ten už sa odohráva doma, a nie na hrobe…
Druhá teória o poslaní mohýl prvú nevylučuje, naopak, pozoruhodne sa s ňou spája. Podľa nej sa mohyly stavali ako orientačné body. Toto vysvetlenie je oveľa závažnejšie, než si na prvé počutie môžeme uvedomiť. Predpokladá totiž na území našej vlasti, ale nielen u nás, lež aj v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku a v ďalších krajinách, ľudí s nestálym bydliskom, tulákov, nomádov. A takí boli v tých časoch len pastieri, ktorí putovali s čriedami za dobrou pašou z miesta na miesto. Nikdy nezapustili pevné korene. Pre tých boli mohylníky nielen pútnickým miestom, ale aj správou o smere cesty, míľnikom na nekonečnej púti.
A to je prekvapujúce konštatovanie. Už sme si zvykli na predstavu, že naša vlasť hostila vždy len roľníkov. Lebo kočovníci, to je celkom nový život. Ak sme doteraz hovorili o nitkách, ktoré cez územie našej vlasti prechádzali, nuž teraz sú to mohutné, prudké riavy prelievajúce sa cez Európu, niekedy aj ďalej, do krajín, ktoré v tých časoch poznali písmo (nežili teda v praveku, ale v staroveku), a tie nám o takých pohyboch, o prudkých nárazoch, ktoré drvili a rozbíjali stáročné ríše, zanechali pozoruhodné svedectvá.
Skúsme sa teda prezvedieť a použime na to písomné správy i svedectvo archeologických prameňov, čo sa u nás v tých zvláštnych časoch odohrávalo.
Aj archeologické kultúry mali svoj život. Búrlivú mladosť, pevnú zrelosť, slabú starobu a smutnú smrť. A pamiatky, ktoré zanechali, o tom hovoria presvedčivou rečou. Podľa niektorých nálezov sa dá spoľahlivo povedať, či sú z čias rastu alebo úpadku. Slovenskí archeológovia odkryli pri výskume mohylových kultúr pamiatky, ktoré hovoria o vrchole, o nesmiernej sile, moci, chuti dobýjať a vládnuť.
V Čake pri Leviciach našli a prekopali napríklad mimoriadne veľ kú mohylu. Priemer základne mala päťdesiat metrov a vysoká bola ako trojposchodový dom. Nečudo, ak si ľudia mysleli, že je to prírodný útvar, naozajstný kopec, a nie dielo ľudských rúk. Táto ozrutná mohyla skrývala bohatstvo, ktoré v časoch, keď ju budovali, muselo byť ohromujúce. Archeológovia v nej našli meč, dve kopije, sekery, rozličné šperky, nože, britvy. Mŕtvy, ktorému to všetko patrilo, bol oblečený do bronzového panciera. Je to prvý a najstarší pancier v strednej Európe. Jeho výpoveď má neoceniteľnú hodnotu, pretože pancier nosí len človek, ktorý sa živí vojnou. Ako dobre sa z nej dalo žiť, o tom hovorí už pancier, pretože v tých časoch predstavoval rozprávkové bohatstvo. Nezabúdajme, že bežným materiálom na výrobu pracovných nástrojov a zbraní bol ešte stále kameň a vypálená hlina.
Podobná, len o málo menšia mohyla sa našla v Očkove pri Piešťanoch – bolo v nej sto rozličných keramických nádob. Dnes je to dosť na niekoľ ko kuchýň, vtedy to bol majetok niekoľkých rodín. A mohyla skrývala aj súpravu drahých bronzových šálok. Spopolnený mŕtvy bol oblečený do šiat zo zlata a striebra, vedľa neho ležali odznaky bojovníka: meč, kopija, štít.
Ak bol teda mŕtvy z Čaky pravekým rytierom, potom v Očkove pochovali kráľa.
A teraz si predstavte, že takéto a podobné nálezy, niekedy chudobnejšie, často však aj bohatšie, urobili nielen slovenskí archeológovia, ale aj českí, maďarskí, rakúski, nemeckí. Ako keby územie kočovných kráľov a rytierov stále rástlo, akoby obsadzovali nové a nové kraje. Chuti na to mali dosť. Jasne o tom rozpráva zbroj v hroboch. A jestvujú ďalšie desiatky, ba stovky nálezov, ktoré hovoria o veľ kom tlaku, o prudkých nárazoch, rozsiahlom pohybe. O naozajstnom sťahovaní národov, ktoré cez Lamanšský prieliv prešlo do Anglicka, zanechalo stopy až v ústí Rýna, rozhýbalo Francúzsko, Španielsko, Balkánsky a Egejský polostrov, dokonca aj Malú Áziu a Blízky východ.
Povedali sme si, že na Blízkom východe ľudia už vedeli písať. A tak náraz kočovných kráľov a ich rytierov vošiel do písomnej histórie. Na nedlhý čas sa náš pravek pomiešal s antickým starovekom. Obyvatelia Európy sa v boji stretli so svojimi niekdajšími učiteľmi, s pôvodcami neolitickej revolúcie.
Prečítajme si o tom zopár starovekých riadkov.
Útočníci prišli spoza mora, preto ich egyptské nápisy nazývajú „morskými národmi“. Zaútočili ako strašná sila. Vyvrátili mocnú ríšu Chetitov, zničili ďalšie kvitnúce kultúry – a ktovie, kam by až zašli, keby sa nestretli s vojskami egyptských faraónov, ktoré vtedy predstavovali nepremožiteľnú silu. V prvej bitke, do ktorej šli „morské národy“ po boku Líbyjčanov, zabili vraj vojská faraóna Merenptaha 8 500 cudzincov a 10 000 ich odviedli do zajatia. Táto bitka sa odohrala viac ako 1 200 rokov pred začiatkom nášho letopočtu. Ďalšiu vyhral o sto rokov neskôr slávny faraón Ramses III., ktorý porazil Líbyjčanov a ich spojencov najprv na súši a „morské národy“ potom v naozajstnej námornej bitke. Hrozné výjavy z nej si možno prezrieť na egyptských reliéfoch. Sú na nich bojujúce lode a okolo nich celé mračná pozabíjaných ľudí.
Boli aj ďalšie, nemenej slávne bitky, v ktorých sa stretol pravek so starovekom. V jednej z nich napríklad zabil biblický hrdina „staroveký“ Dávid svojím prakom „pravekého“ Goliáša. Do tých čias patrí aj história trójskej vojny a hrdinovia slávneho slepého gréckeho básnika Homéra.
Boli to jednoducho krvavé, kruté, ale aj slávne chvíle. A tak sa vnucuje hneď niekoľ ko otázok.
Boli azda naši prapredkovia účastníkmi tých neľútostných, ale slávnych bitiek?
Máme právo predpokladať, že hrdinovia z egyptských papyrusov, kamenných nápisov, Homérových básní a zo židovskej Biblie sú synmi čačianskeho rytiera alebo očkovského kráľa?
Keď na Blízkom východe zapisovali mená, bolo medzi nimi aj meno praobyvateľov našej vlasti? Meno, ktoré nepoznáme len preto, lebo ho nedokážeme vyhľadať a rozpoznať medzi desiatkami ostatných útočiacich kmeňov i jednotlivých hrdinov dopodrobna opísaných bitiek?
Bola by to lákavá predstava. Žiaľ, príliš jednoduchá na také zložité obdobie, ako je pravek.
Impulz na „sťahovanie národov“ vyšiel z obrovského priestoru pod Karpatmi a okolo nich. Do neho patrila aj naša dnešná vlasť, to je nesporné. Ale sťahovanie národov sa neodohrávalo ako vojenská výprava, ako pochod armád, ktoré sa pozbierali na príkaz kráľa z Očkova a na príkaz desiatok ďalších kráľov. To v nijakom prípade nie. „Sťahovanie národov“ nebolo v praveku ničím mimoriadnym. Ľudia vtedy neboli tak pevne pripútaní na jedno miesto ako dnes. Pohyb bol pre nich prirodzenosťou. Stále sa sťahovali roľníci, keď opúšťali vyčerpanú pôdu a hľadali si nové polia, a pohyb pastierov za pašou bol od ich života neodmysliteľný.
Sťahovanie národov v dobe bronzovej – napokon aj všetky sťahovania pred ním i po ňom – bolo preto stáročia trvajúcim tlakom, pri ktorom rod pomkýnal rod, črieda čriedu, kráľ kráľa, rytier rytiera, jeden kmeň druhý. Konečný tlak bol výslednicou síl všetkých pomkýnaní. Bohatstvo starovekých ríš priťahovalo lúpežechtivých kočovníkov ako obrovský magnet. Útočili celé stáročia, nezastavila ich nijaká porážka, pretože dostávali stále nové a nové posily. Vnútro Európy sa vlnilo, vírilo, ako naozajstné morské vlny narážalo na pobrežia starovekých ríš a tie sa drobili, rúcali a nanovo formovali.
Nebol to náhly útok všetkých kočovných národností, ale obliehanie trvajúce celé generácie. Útočili vždy tie kmene, ktoré boli vytisnuté až na pobrežie mora alebo pritiahnuté bohatstvom starovekých ríš.
Proti Dávidovi teda nebojoval syn čačianskeho rytiera, ani syn iného z kráľov spod stredoeurópskych mohýl, no nie je vylúčené, že Dávida posunul do Palestíny kráľov prasynovec či iný vzdialenejší príbuzný.
Ale netúlajme sa po svete a porozprávajme si aj o situácii u nás doma.
Počasie sa vtedy pokazilo. Prišiel chlad a dažde, klíma priaznivá lesom, ale oveľa menej roľníkom. Museli s horou bojovať o každú piaď zeme a bitku vyhrávali len v najpriaznivejších polohách. To napokon môže byť jeden z dôvodov, prečo sa tak rozšíril chov dobytka. Bujná tráva v lesoch, šťavnaté kríky a riedka lesostep na miestach bývalých polí, to všetko pomáha našej predstave o čriedach kráv i oviec, ktoré križujú našu krajinu obkolesené pokrikujúcimi pastiermi na divých koňoch.
Ale roľníci svoje zbrane nikdy celkom nezložili, stále siali a žali. Doterajší archeologický výskum nedokáže presnejšie stanoviť vzájomný podiel roľníckej a pastierskej práce, a teda ani vzájomný vzťah pastierov a roľníkov. Je však veľmi pravdepodobné, že boli členmi toho istého kmeňa, že jedna časť roľníčila a dodávala obilie, druhá pásla dobytok a zásobovala ostatných svojimi produktmi.
Dobytka sa v tých časoch chovalo veľa. V Bavorsku sa našli celé pahorky zo zvieracích kostí. Zostali na miestach, kam ľudia dobytok zahnali a potom ho pozabíjali pri veľ kolepých náboženských obradoch. Možno sú to však skládky kostí, smetiská, aké sme poznali u lovcov mamutov. Najväčší z týchto obdivuhodných pahorkov má asi 270 kubických metrov. Škoda, že nevieme zrátať, koľ ko tisícok mŕtvych kráv, oviec, koní, kôz i psov to predstavuje.
Podobné, aj keď menšie zvieracie „cintoríny“ sa našli aj na území Čiech.
Na našej púti časom sa míľovými krokmi blížime k dnešku a úmerne tomu pribúda aj množstvo objavených pamiatok. Ešte stále sú roztratené po celej Európe, ale hovoria už takmer o všetkom. Napríklad aj o takej málo trvácej veci, ako je móda, odev našich pravekých predkov. Priamo z územia našej vlasti na to nemáme dosť potrebných dokladov, len jeden zvyšok nazeleno sfarbenej látky, ktorý sa prilepil na spodok bronzového šperku, a bronzovú sponu, do ktorej je vyrytá akási suknica, tunika. V Dánsku sa však našiel celý šatník ľudí z bronzovej doby. Pochovali ich do dubových truhiel v rašeliniskách obsahujúcich látky, ktoré výborne konzervujú textil a kožu. Zo starých šiat aj tak zostali len zdrapy, ale bolo ich dosť na to, aby sme si vedeli predstaviť, ako mŕtvych na pohreb vystrojili.
Muži aj ženy mali na hlave vlnenú čapicu a vlasy upevnené sieťkou. Oblečené mali kratšie pláštenky alebo dlhšie plášte a pod nimi sukňovité rúcha (tuniky), suknice a živôtiky.
Boli to pekné, pestrofarebné kroje. Vzorky vtedajšieho textilu poznáme i z dnešného Nemecka. Našli sa v soľných baniach – soľ ich zakonzervovala tak dobre, že sa dá rozlíšiť ľanová a vlnená tkanina, pestré farby, dokonca aj rozličné väzby nití, plátnová (nite sa pretínajú kolmo), šikmá keprová, ba aj rebrovaná, takzvaná ripsová lemovka.
Za zmienku stojí, že v našom rozprávaní sme nebadane prekročili prah jednej éry. Z doby bronzovej sme prešli do železnej. Naozaj len nebadane. Železo v tých časoch ešte veľa neznamenalo. Bolo len vzácnym prepychovým materiálom, drahším ako zlato. Z výroby železa zbohatli celé ríše v krajinách, kde železo objavili na brehoch Nílu, Eufratu a Tigridu, u nás ešte nepredstavovalo nijakú hospodársku silu. Stredoeurópske kmene bohatli z medi, cínu, dokonca aj zo soli. V okolí alpských soľných ložísk sa nazbieralo neuveriteľné bohatstvo. Archeológovia objavili a preskúmali desiatky bohatých hrobov a našli v nich šperky zo zlata, medi aj bronzu, rozličné retiazky, závesky, ihlice, spony, náramky, železné zbrane a nástroje, meče, kopije, nože, ražne, sekery, predmety zo slonoviny, jantáru a skla a medzi tým odznaky moci – bronzové sekerky vyzdobené uškami, čakany so zvieracími gúrkami, dokonca aj naozajstné kráľovské žezlá.
Ale aj u nás žili bohatí ľudia. V niektorých mohylách v Čechách sa napríklad našli bohato vyzdobené vozy. Na reliéfoch z Egypta, zo Sýrie a z Asýrie boli na vozoch zobrazení vždy len králi. Aj vozy uložené do hrobov museli symbolizovať podobnú moc, tým skôr, že mŕtvi vlastnili zlaté a strieborné predmety, dovezené až z Talianska. Taký tovar si mohol dovoliť nakupovať naozaj len najbohatší. Praveká spoločnosť sa začala diferencovať. Máme čoraz viac dokladov o tom, ako sa namiesto niekdajších volených náčelníkov a rozličnýchstaršinov chopili moci naozajstní králi a ich vojaci. Ako si ju vydobyli nie z vôle svojich súkmeňovcov, ale pomocou zbrane. Ako si zo spoločného majetku, rovnako ako z lúpeží, za ktorými tiahli do najvzdialenejších krajín, vydržiavali nákladné panovnícke dvory, ako okolo seba zhromažďovali zástupy služobníctva, remeselníkov, azda aj prvých otrokov. Ako vládli nielen živým, ale rozhodovali aj o ich smrti. Ako si so sebou ešte aj do hrobu brali niekedy celé desiatky svojich súkmeňovcov.
Ale to sme už zašli príliš ďaleko. Skôr ako začneme rozprávať o pravekých kráľoch, vojvodoch, rytieroch a pravekých poddaných, zostáva nám ešte jedna kapitola, a to kapitola pre našu vlasť – nielen pre ňu – mimoriadne významná. Je to kapitola o roľníkoch, ktorí sa nikdy nepohli na lúpežné výpravy, ale ani sa nedali z našich dnešných krajín nikým vytisnúť. Je to kapitola o lužickej kultúre.
