Je to zvláštne, ale v Domici sa nenašiel nijaký človek, nijaký hrob, a nielen v jaskyni, ani pri vchode do Domice, ani v jej okolí, široko-ďaleko nikde. Domickí ľudia akoby kdesi zmizli. Bola to záhada slovenského praveku, ba nielen slovenského, ale aj maďarského, rumunského, poľského, ukrajinského, rakúskeho, srbského a možno aj ďalších krajín, kde žili tvorcovia tej istej kultúry ako v Domici. (Archeológovia ju nazývajú bukovohorskou kultúrou, podľa prvého náleziska v Bukových horách v Maďarsku.)
Trvalo to dlho, dlho sa skrývali, no potom sa predsa len objavili a mal som šťastie, že som bol priamym účastníkom tej jedinečnej chvíle. Stalo sa to v Šarišských Michaľanoch, ale už predchádzajúce archeologické výskumy naznačovali, že na východnom Slovensku sa chystá prekvapenie, keď sa počas archeologického výskumu v Zemplínskych Kopčanoch našli prvé hroby a potom ďalšie v spomenutých Michaľanoch.
A všetky z domických čias… Záhada bola vyriešená.
Tak sa aspoň zdalo…
Pracoval som vtedy pre Slovenskú televíziu. Rad-radom sme cestovali po praveku a hľadali jeho históriu. Keď sa v Šarišských Michaľanoch začali objavovať príbuzní ľuďom z Domice, dohodli sme sa s archeológom, že nás pozve na privítanie človeka, ktorý sa z vyše šesťtisícročnej vzdialenosti ohlási ako prvý.
Nuž teda, dohovorené, lenže, ako to už býva, objav dal na seba čakať. Čakali sme dlho, a keďže výskum sa blížil ku koncu, rozhodli sme sa cestovať na druhý koniec Slovenska a aj bez hrobu nakrútiť nálezisko, ktoré sa medzitým stalo slávne.
Pricestovali sme a skoro ráno sme sa stretli s účastníkmi výskumu, aby sme sa dohovorili, kde začneme. V tej chvíli pribehol nadšený technik:
„Máme ho! Našli sme hrob…“
Prišli sme v správnej chvíli. Odkrytá bola len lebka a ešte aj tú nechal kameraman prisypať, aby si príchod pravekého človeka nakrútil od začiatku do konca.
Bolo to úžasné. Kamera snímala celý deň odkrývanie hrobu krok za krokom, až napokon v podvečer ležala pred nami mladá drobná žena, presnejšie povedané, jej kostra, ktorá až obdivuhodne odolávala nekonečnému času. Mohla mať dvadsaťdva-dvadsaťštyri rokov a dá sa predpokladať, že celý svoj krátky život prežila v neveľ kej dedine na kraji dubového lesa. Spolu s ňou v nej bývalo tridsať, možno štyridsať prevažne mladých ľudí, lebo obyvatelia mladšej doby kamennej žili krátko, priemerne dvadsaťšesť rokov, a človek na konci tridsiatky sa už považoval za starého.
Pod lesom sa neusadili náhodou. Les im bol blízkym priateľom. Chránil dedinku pred vetrom, dával drevo na kúrenie a na stavby, chodili doň zbierať lesné plody, plánky, černice, trnky, orechy, ale aj poľovať. Lovili s pomocou svojich psov nielen menšiu zver, líšky, srnce, ale aj jelene a diviaky, trú i si dokonca na medvede a divé tury, dnes už nežijúcich predkov rožného statku.
Pravda, lov a zber ich neživil, úlovok len spestroval jedálny lístok. Boli to roľníci, obživu im poskytovali polia, na ktorých pestovali pšenicu, proso, ľan, hrach, šošovicu. V dedine stáli ohrady, kde chovali kravy, kozy, ovce. Chov zvierat bol obrovskou vymoženosťou roľníckych čias, zvieratá dávali nielen mäso, ale aj také produkty, ktoré divé zvieratá neponúkajú: vlnu, mlieko a neskôr aj silu.
Všetko sa zmenilo. Ľudia tých čias už nechodili oblečení v kožušinách ako ich predchodcovia lovci, z vlny a ľanu súkali nite, z nití tkali látky a z látok šili šaty.
Už sa nebolo treba vláčiť za zverou, človek a pole vytvorili jeden celok, a pretože pole nikam neuteká, ľudia sa mohli usadiť, a ten, kto sa usadí, môže mať dom, a dom, to je nielen bezpečný úkryt, ale aj revolučný vynález.
Domy, v ktorých žili prví roľníci, boli poriadne domy. Pevnú konštrukciu držali dubové koly. Priestor medzi nimi vypĺňali steny upletené z prútia, omazané hlinou. Strecha bola sedlová, krytá slamou alebo tŕstím. Priestranné a ako-tak pohodlné príbytky chránili pred dažďom, vetrom, snehom i dravou zverou. Vyhrievali ich ohne rozložené na otvorených ohniskách. Dym unikal cez povalu a strechu, komíny nepoznali.
Stavba domov vyžadovala zručných majstrov, ale aj dokonalé nástroje. Roľníci sa naučili vŕtať a brúsiť kameň a vyrábať z neho sekery, sekerky, mlaty a ďalšie nástroje. Vŕtanie kameňa (vŕtali ho dutým bazovým drevom, ktoré podsypávali ostrým pieskom) je dôležitý vynález. Do prevŕtaného kameňa sa dá nasunúť porisko a to je najlepší, dodnes používaný spôsob na spojenie nástroja a násady. Vyrábali také dobré kamenné sekery, že nimi dokázali rúbať aj hrubé stromy. Moderní vedci si to vyskúšali v praxi. Ukázalo sa, že aj dnešný človek, ktorý si od kamenných nástrojov už dávno odvykol, zotne vyše štvrť metra hrubý kmeň za niekoľ ko minút.
Dokonale opracované kamenné nástroje dali novej ére svoje menoneolit, podľa gréckych slov neo (nový) a lithos (kameň). Isteže, je to len pomôcka historikov, ktorí si vymysleli neutrálny názov, pretože skutočné dejiny tých dávnych čias nám unikajú.
Vieme o tých časoch len veľmi málo. Nepoznáme napríklad ani priestor, v ktorom starí roľníci žili. Vnútorné zariadenie
ich domov sa rozpadlo na prach. Zostali len ohniská a okolo nich keramické nádoby, v ktorých varili. Hrnce, misky, šálky, kotly, zásobnice, hrnčeky tvorili ďalší civilizačný zázrak, kuchársky zázrak. Vďaka nádobám jestvuje varené a dusené mäso, polievky, kaše, syry, lekváre.
Skladovanie obilia pod strechou na povalách, v obilných jamách a vo veľ kých keramických zásobniciach je ďalšou revolučnou črtou tých čias. Mäso z ulovenej divej zveri vydržalo v zime niekoľ ko týždňov, aj mesiacov, v teple len niekoľ ko dní. Dalo sa konzervovať dymom, soľou a sušením, ale aj tak dlho nevydržalo. Roľníci podobné problémy nemali, vedeli uskladniť obilie ľubovoľne dlho.
Pravda, ak ho mali dosť aj na uskladnenie. Lebo výnosnosť neolitických polí nebola veľ ká, navyše mohol prísť neúrodný rok, sucho, dažde, a tak treba rátať s tým, že nedostatok bol bežnou súčasťou života neolitických roľníkov.
Žili skromne a jednoducho. Na prvý pohľad idyla, a predsa… V dedinke pod lesom sa odohrávali veci, ktoré dnes ťažko pochopiť.
Systematický archeologický výskum náleziska v Šarišských Michaľanoch ukázal čosi zvláštne. Azda poskytol aj kľúč k záhade, prečo sa domickí ľudia tak dlho skrývali. Medzi hrobom mladej ženy, ktorý sme nakrúcali, a ďalšími objavenými hrobmi (bolo ich dokopy osemnásť) je totiž zvláštne spojivo: mŕtvi neležali jeden vedľa druhého na vydelenom pohrebisku, ako to v praveku spravidla býva, pochovávali ich priamo v osade, na tých istých miestach, kde žili. Ani po smrti sa s nimi nerozlúčili, čo si vykladáme ako prejav lásky, úcty, viery v ochranu, ktorú im predkovia poskytnú. Pohrebný rítus je prejavom viery. Oddelené pohrebisko ukazuje na strach z mŕtvych, ktorí sa môžu vracať zo sveta tieňov a škodiť živým. Preto sú pohrebiská niekedy za vodou, najčastejšie za potokom, aby sa nebohí nemohli vracať. Hroby v osade, niekedy priamo pod podlahou domov, naznačujú opak, vieru v predkov, keď sa otec, matka, starí rodičia menia na domácich bôžikov, ktorí chránia rodinný kozub, v našom prípade rodinné ohnisko.
Nie je to jediná zvláštnosť…
V Šarišských Michaľanoch sa našlo osem veľ kých črepov, na ktorých je vyrytá ľudská tvár. Ani to nemôže byť náhoda, nie je to hračka alebo niečo podobné, menej dôležité, skôr obraz predka, mŕtveho predka, lebo takmer všetky tváre majú zavreté oči. Na tvárach možno rozoznať nos, ústa, bradu, vlasy. V ryhách vlasov na jednej tvári vidieť zvyšky hnedej farby, azda stopy pokusu presnejšie zachytiť podobu konkrétneho človeka. Iná tvár má len jedno oko, čo asi tiež niečo znamená, a my môžeme len hádať, čo to bolo. Črepy sú zvyškami rozbitých nádob a my tušíme, čomu slúžili, kým boli celé. S najväčšou pravdepodobnosťou božstvu. Z mladších čias je známy rozšírený rituál nalievania obetného nápoja bohom, azda aj michaľanské tváre vyryli do obetnej nádoby.
Možností je viac, a všetky sú neisté. Tváre mali azda za úlohu strážiť obsah nádob, do ktorých boli vyryté. Možno sú to oznamy o vlastníctve, možno nekrvavá obeta ochrancovi rodinného ohňa. Možné je všetko, tváre sú miniatúrne umelecké diela, výsledok práce umelca, ktorý sa dokázal pozrieť na svet, na obyvateľov dedinky, kde žil aj on sám, na mŕtvych ľudí, na ktorých sa pamätal. Preto vyhotovil ich portrét – aby sa dlhšie udržali v pamäti.
To všetko neplatí len u nás, pravek nepozná dnešné hranice, nie je preto náhoda, ak sa také portréty ako na Slovensku našli aj v Maďarsku, Rakúsku, na Morave a v Čechách, v Pobaltí, Poľsku a vo veľ kom množstve, pritom dokonalé, aj na Ukrajine a v Moldavsku. Podoby ľudských tvárí sú historický fenomén, mnohonásobne opakovaný konkrétny fakt, určite ich možno aspoň do istej miery zovšeobecniť, no ťažko povedať, ako to treba urobiť.
Čosi azda naznačujú masívne kusy hrubej keramiky, možno zvyšky rozbitých oltárov, podstavce, piedestály, na ktorých stáli domáci bôžikovia. Niečo podobné naznačujú nádoby na nôžkach s výrazne vymodelovaným chodidlom, zvyšky lavičiek, na ktorých pôvodne sedeli Venuše, zlomok nádoby, ktorá predstavovala neurčité zviera, možno býka alebo medveďa, dve dokonalé korytnačky – hrkálky s otvormi na zavesenie. Azda ich nosili na hrdle pri rituálnom tanci, lebo aj ten je zachytený na keramike zo Šarišských Michalian: stvárnený v tanečnej scéne vyrytej na nádobe: štyri postavy sa držia za zdvihnuté ruky (zdá sa, že z rúk visia stuhy) .
Lenže v dedinke jestvovali aj ďalší ľudia, ktorí neležali v hroboch. Ich kosti – ešte častejšie úlomky kostí – boli porozvlačované po osade, vo viacerých prípadoch dokonca prevarené ako nevyvrátiteľný doklad o kanibalizme, ľudožrútstve. Prevarené kosti by mohli byť dokladom núdze, hladomoru, skôr však budú prejavom náboženstva, strachu pred niečím nám neznámym, a ľudské obete mali obyvateľom dedinky pod lesom získať priazeň a ochranu bohov. Mnoho nálezov naznačuje, že život v dedinke zakončila katastrofa. Svedčí o tom napríklad zrútený strop príbytku, ktorý pod sebou pochoval štyri sekery a dve kôpky kamenných jadier zo vzácneho rádiolaritu, uložených pôvodne na podlahe. Aj najkrajší nástroj objavený v osade, dokonale opracovaný mohutný klin, ležal medzi podlahou a zrúteným stropom. Kamenné nástroje ukryté v jamách, celé nádoby, nástroje na podlahe, to všetko možno svedčí o panickom úteku.
Aj v Domici sa život skončil náhle, nazdávame sa, že po prírodnej katastrofe, lenže v Domici žili ľudia niekoľ ko storočí, a v dedinke pod lesom len štyridsať, možno šesťdesiat rokov. Prečo tak krátko, to nevieme.
Kultúra domických ľudí zažiarila ako meteor a ako meteor aj zhasla. Úplne zmizla. Do Domice nevošla ľudská noha celých šesť tisícročí, v Slovenskom krase sa život neobnovil 2 500 rokov, v Šariši vyše tisíc rokov, v Prešovskej kotline tisíc rokov, v Košickej kotline sedemsto rokov, v Maďarsku dokonca 2 700 rokov.
Čo sa stalo?
Presne to nevieme, zdá sa však, že krásnu éru zakončila katastrofa, a ťažko povedať, aká to bola katastrofa. Hovorí sa o epidémii, neznámej, možno už nejestvujúcej chorobe, ktorá na prelome 4. a 5. tisícročia pred naším letopočtom vyľudnila celé kraje, pravdepodobne vyzerajú klimatické zmeny, rýchle striedanie vlhka a sucha, ktoré možno sledovať na celom území obývanom domickými ľuďmi, nielen na Slovensku.
Jednoducho záhada. Nijako nezodpovedá idyle, ktorou sme začali toto rozprávanie.
Napokon aj objav neznámej mladej ženy z úvodu mal dramatickú dohru. Ešte večer sa zamračilo a v noci sa náleziskom prehnala búrka. Mladá žena zmizla. Dažďová voda spláchla všetky stopy, riedke blato zanieslo dno archeologických sond. A tak sme odcestovali bez posledného pohľadu na našu mladú známu. Pravdaže, archeológom sa nestratila – keď zem obschla, znova ju odkryli. No nezastavili sa, kopali aj ďalej, a tak mŕtva žena získala nový rozmer. Keď sa totiž výkop trochu posunul od jej nôh, archeológovia narazili na ďalšie kosti. Ako sa ukázalo, bola to kostrička novonarodeného dieťaťa. Hrob pod Šarišským hradom sa premenil na drámu. Jej detaily sú navždy zabudnuté, ale zásada – úcta k mŕtvym, rešpekt pred príbuzenskými vzťahmi – je celkom jasná.
