Aby sa mohol nájsť poklad, musí sa najprv stratiť. Strateným pokladom nemusia byť strieborné a či zlaté mince, ako sa píše v predchádzajúcom príbehu.
V Rusovciach sa stratilo a potom sa našlo celé mesto. Na brehu mŕtveho dunajského ramena v Rusovciach stál nevysoký vŕšok Bergl a na ňom zvyšky stredovekého hrádku. Azda strážil strategické miesto. Rameno ešte aj dnes počas povodní zapĺňa voda, v minulosti na divom, ešte nezregulovanom Dunaji tu mohol byť bezpečný prístav, možno brod, priechod cez Dunaj, pravda, všetko je už dávno zabudnutou minulosťou.
Keď sa pred viacerými rokmi spevňovali dunajské hrádze, vodári rozhodli, že vŕšok Bergl rozoberú a kameň použijú ako stavebný materiál. Pracoval tu mohutný buldozér. Odtláčal hrubé vrstvy štrku a kamenia, no odrazu sa zastavil. Narazil na prekážku, na ktorú jeho sily nestačili. Asi šesť metrov pod úpätím Bergla bolo totiž nárožie akejsi budovy postavenej z masívnych kamenných kvádrov. Až po tom si ľudia všimli, že v hline naokolo sa váľajú kamene pospájané rímskou maltou, zlomky rímskych tehál, zuhoľnatené trámy, dokonca aj črep sviatočnej rímskej keramiky. Archeológovia preto navrhli zastaviť búranie, kým sa nezistí, či sa azda neničí niečo významné.

Spona v tvare delfína objavená v Gerulate patrí do 2. alebo 3. storočia.
A urobili dobre. Pod hrubou vrstvou navážky ležali mohutné steny rímskej stavby, zvyšky stĺpov, murivo miestami zachované až do dvojtrojmetrovej výšky. Ukázalo sa, že tu stálo ucelené, premyslene vybudované sídlo s pravouhlou sieťou ulíc, s hlavný mi cestami a bránami, s budovou veliteľa a vojenského štábu, so svätyňou a s pokladnicou, so sýpkou, s dielňami, nemocnicou, ve terinárnou ošetrovňou, kasárňami, mesto, ktoré malo kanalizáciu a domy vyhrievané ústredným kúrením.
Naozajstné rímske mesto spojené s vojenským táborom. Archeológovia podľa starej mapy zistili aj jeho meno: Gerulata.

Vedierko na napájanie koní (rekonštrukcia).
O živote v takýchto prípadoch azda najlepšie svedčí smrť. Obyvateľov Gerulaty pochovávali na niekoľkých pohrebiskách. Do hrobov im dávali obete, napríklad vložili mincu do úst alebo do ruky nebohého – mal to byť peniaz pre Chárona, prievozníka cez rieku Styx, za ktorou sa podľa starobylej báje rozkladal záhrobný svet.
V hroboch bola keramika, kahance, sklené fľaštičky, perly z jantáru, zo skla, z rozličných kovov a morských koralov, kostené ihlice, strieborné prstene, spony zdobené emailom, niektoré v podobe zvierat. O mŕtvych vojakoch svedčili zvyšky krúžkového brnenia, kovania, amulety, hroty oštepov, nože, kus kostenej pošvy meča, železné cvočky z podrážok vojenských bagančí.

Hracie žetóny z bronzu, kosti a perlete z 2. alebo 3. storočia objavené v Gerulate.
V Rusovciach sa môže nájsť všeličo. Pri rýľovaní svojej záhrady objavil jeden gazda bronzovú dôstojnícku prilbu, a nie hocijakú, bola bohato zdobená rytinami a plastikami vtákov a veľkou orlicou, ktorá mala okolo nôh omotaného hada. Lebo to nebola prilba do boja, ale na parádu. Okolo prilby ležali zvyšky rímskych tehál, rozbité rúrky vykurovacích kanálov, kamene, črepy, popol a ďalšie svedectvá skazy. Aj prilba bola zhrdzavená a zdeformovaná úderom, ktorý ju však nezasiahol počas boja. V čase úderu prilba nebola na ľudskej hlave, ležala v kasárňach na polici alebo niekde inde, kde ju zasypalo murivo. Patrila vyššiemu dôstojníkovi, ktorý ju pred bojom odložil a už sa po ňu nikdy nevrátil. Ani sa nebolo kam vracať. Kasárne sa premenili na trosky – a niečo podobné sa vojakom môže stať len v prípade porážky.

Kostený hrebeň v puzdierku z Rusoviec.
Keltské mesto kniežaťa Biateka zmizlo, pominulo sa aj rímske mesto neznámeho dôstojníka, do bratislavskej histórie sa však za písalo plným menom: Gerulata. Stratená a nájdená.
Podrobnejšie rozprávanie o Gerulate je v Prvej knihe o Bratislave
Sledujte novinky Vydaveteľstva Rak
[mc4wp_form id=”5823″]