Pavel Taussig

Narodil som sa v roku 1933 v Bratislave. Prvých päť rokov života som tu prežil na Vajanského nábreží číslo 9 vedľa kúpeľa Grössling. Pretože budova patrila rakúskej poisťovni Anker, dom sa tešil hrdému názvu Palác Kotva. V časoch blaženej detskej nevedomosti som sa domnieval, že všetky deti bývajú výlučne v palácoch rozličných mien. V roku 1938 Hitler anektoval nielen Rakúsko, ale aj Petržalku, takže sme jedného rána zrazu chťa-nechťa (ale skôr nechťa, ako chťa) videli z bytu ponad Dunaj do Veľkonemeckej ríše. To si pamätám najmä preto, lebo súčasne prestal premávať propeler, v tom čase môj najobľúbenejší dopravný prostriedok.

[product_mod id=“1765″]

Potom sme bývali na Záhradníckej 1a. Aj tam nás našiel náš rodinný žobrák pán Anton, ktorý k nám už predtým chodieval raz do týždňa na obed. Žobrotu však mal iba ako fušku. Hlavným povolaním bol uvádzač v Národnom divadle. Raz sa chcel mojim rodičom odvďačiť a ponúkol sa, že ma vezme na premiéru Modrej ruže od Gejzu Dusíka. Otec s mamou zrejme netušili, že dietky pod 18 na večerné predstavenia zásadne nemajú prístup a dupľom nie, ak ide o operetu pre mládež nevhodnú. Pán Anton ma prepašoval do lóže na prízemí, skade som nadšene vstrebával hlboké životné múdrosti, ako napríklad Len bez ženy môže byť človek blažený a ja sa preto ženiť nikdy nebudem… Zrejme preto som sa ženil až vo veku, v ktorom sa moji priatelia už prvý raz rozvádzali.

Pamätám sa na môj druhý deň v prvej triede. Písal sa rok 1939, štát už bol síce slovenský, ale učebnice ešte československé. Doma som požiadal rodičov o papier a lepidlo. Chcem v učebnici prelepiť obrázok Masaryka a Beneša, vysvetlil som. Nato som dostal od otca prvú facku v živote. Keď zbadal môj nechápavý výraz, vysvetlil: Nie chcem, ale musím! – Osud to naplánoval tak, že som za mojich školských čias ešte častejšie v učebniciach kadečo preliepal, ale pre istotu som to pred otcom zakaždým zatajil.

*

V ľudovej škole sme mali v každom ročníku iného učiteľa. Vcelku boli všetci normálni, iba jeden z nich nabádal jedináčikov, aby doma naliehali na rodičov, že si želajú súrodencov. Asi sa obával, že inak slovenský národ čo nevidieť vymrie. Ja som si síce bračeka či sestričku príliš neželal a už vôbec som nechápal, prečo s týmto problémom treba zaťažovať otca a matku, keby predsa stačilo poslať objednávku priamo bocianovi. Napriek tomu som učiteľov odkaz doma verne tlmočil. U mojich rodičov sa tento pedagóg však netešil rovnakej autorite, ako u žiakov, zaťali sa a jeho žiadosti nevyhoveli. Tak som ostal jedináčikom.

*

Jedného krásneho dňa – muselo to byť v druhej či tretej triede – mi rodičia oznámili, že mi chcú čosi dôležitého povedať. Bolo mi jasné, o čom to bude: buď, že na Vianoce nenosí darčeky Ježiško, alebo že to ani s tým bocianom tak celkom nesedí. A už som sa tešil, ako mamu s tatom ohúrim mojimi krátko predtým nadobudnutými vedomosťami. Ach, či som sa sekol! Rodičia mi totiž presmutným hlasom vyjavili, že hoci sme evangelíci, sme vlastne židia. Odmietol som to vziať na vedomie a pokladal som to rozhodne za veľmi nefér, pretože som vedel, že na židov noviny nadávajú. Až postupne som bol schopný stráviť podrobnosti. Keď som sa narodil, bol Hitler už pri moci a rodičia ma predvídavo nechali pokrstiť. Vo februári 1939 potom tiež prestúpili na evenjelícku vieru. Krstil ich ten istý farár, ako mňa a keď sa stali kresťanmi, vystavil mi nový krstný list. V ňom uviedol náboženstvo rodičov „evanjelícke“, takže som mohol chodiť do normálnej štátnej ľudovej školy a nie do židovskej. Učitelia iste o škvrne v mojej minulosti vedeli, ale keďže moje doklady boli v poriadku, robili sa, že je so mnou všetko v poriadku. Aj rodičia mali šťastie v nešťastí: podľa zákonov mali židia, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru pred vznikom Slovenského štátu, čiže pred 14. marcom 1939, výnimku. Stali sa akýmsi medzičlánkom medzi kresťanmi a židmi. Väčšina protižidovských zákonov sa ich síce týkala, ale v r. 1942 nešli do vyhladzovacích táborov. – V r. 1943 transporty do Poľska prestali a rodičia boli presvedčení, že ak do toho nič nepríde, dožijeme sa v Bratislave konca vojny.

*

Nemýlili sa. Prišlo do toho čosi, čomu sa vtedy hovorilo židoboľševícky puč a neskôr Slovenské národné povstanie. V rámci vojenských opatrení prestali platiť výnimky a kým som sa spamätal, ocitol som sa s rodičmi v Auschwitzi. Tam nás rozdelili a stratil som s nimi kontakt. Pri evakuácii tábora som mašíroval do Mauthausenu, stade do Melku a späť do Mauthausenu. Napokon do koncentráku v Gunskirchene, kde nás 71. pešia divízia armády Spojených štátov 4. mája večer oslobodila. Potom som vylihoval v rôznych nemocniciach v Rakúsku. Do Bratislavy som sa vrátil v auguste. Na moje veľké prekvapenie a ešte väčšiu radosť som tu našiel oboch rodičov. Otca oslobodila Červená armáda koncom januára v Auschwitzi, matku Američania začiatkom apríla v nemeckom Lippstadte, kde pracovala v muničnej továrni. Strávil som s nimi jedeň deň a na druhý už ma viezli do nemocnice kvôli pľúcnej tuberkulóze a podozreniu z kostnej. Následoval ročný pobyt v Detskom liečebnom ústave v Dolnom Smokovci. Do Bratislavy som sa vrátil natrvalo po prázdninách v lete 1946.

*

Rodičia ma chceli zapísať na gymnázium, kde ale záujemci museli najprv skladať prijímaciu skúšku. Mal som za sebou päť tried ľudovej a šiestu triedu v Dolnom Smokovci. Tá však bola jednotriedka, učiteľ vyučoval pacientov od prvej po ôsmu triedu súčasne. Rodičia sa obávali, že moje vedomosti z tejto triedy sa asi nevyrovnajú tomu, čomu sa deti naučili v prvej triede gymnázia. So svojimi obavami sa zverili môjmu strýkovi, vychýrenému ortopédovi. Ten sľúbil, že to zariadi. Vedel totiž, že za prijímacie skúšky zodpovedá jeden z jeho pacientov. Toho pri najbližšej návšteve presvedčil, aby so mnou jednal v rukavičkach. Pri prijímacej skúške mi potom strýkov pacient položil otázku: Čo vieš o starých Rímanoch? – Nemal som poňatia, čo má na mysli, bol som sprevedčený, že je to chyták. Už som mu chcel povedať, že sa iste nelíšia od starých Bratislavčanov. Vtom sa pedagóg našťastie rozpamätal na ortopédovu žiadosť a opravil sa: Á, to si ty! Tak nám povedz, čo vieš o Jánošíkovi! – S radosťou som mu vyhovel a odvtedy nedám na nášho najslávnejšieho zbojníka dopustiť: dostal ma na gymnázium!

*

O mojich vojnových zážitkoch som nikdy v Bratislave nerozprával. Ani nebolo komu, pretože to nikoho nezaujímalo. Ja som sa tiež nikoho nikdy na nič nepýtal. Ani doma, ani medzi príbuznými to nebola téma. Na gymnáziu chodil o dve triedy vyššie chlapec, s ktorým som v Auschwitzi ležal na jednej prični. Nielen, že sme sa o tom nikdy nezhovárali, ale ani sme sa nezdravili. Ba robili sme sa, že sa nepoznáme.

*

Dlhý čas po vojne mi otec porozprával nasledovnú príhodu: Keď sa s mamou po návrate z koncentrákov v Bratislave stretli, dopočuli sa, že ich syn leží v nemocnici v Hörschingu v americkej okupačnej zóne Rakúska. Otec si vybavil kopu potvrdení, ktoré mu zaručovali bezpečnú cestu cez sovietsku do americkej zóny a vybral sa za mnou. Hneď za hranicou ho však zatkla hliadka Červenej armády, ktorá viedla vojnových zajatcov smerom na Sibír. Jeden z Nemcov im krátko predtým ušiel, takže potrebovali niekoho do počtu. Márne im otec ukazoval bumážky a vytetované číslo z Auschwitzu na predlaktí. V noci prenocovali kdesi na železničnom násype. Neboli spútaní, čo otec využil, preplazil sa na druhú stranu násypu a bežal v jednom kuse späť do Bratislavy. Táto príhoda mu bola veľmi trápna, pretože Červenej armáde vďačil za svoj život, veď ho v januári oslobodila.

*

Pamätám sa na Víťazný Február, čiže na víťazstvo pracujúceho ľudu v roku 1948. To preto, lebo naša ruštinárka, veľká súdružka, sa s manželom, ešte väčším súdruhom, vrátila z Prahy a so žiariacimi očami sa nás pýtala, čo hovoríme na najnovšie radostné udalosti. Nehovorili sme nič, nemali sme poňatia, čo má na mysli, pretože sme sa o politiku nestarali. Ba ani doma Február nebol témou. Veď najprv sa ani nič prevratného neudialo, akurát na uliciach pribudlo zástav a transparentov. Aj naďalej sme v škole slávili Masaryka i Štefánika ako keby nič. A prešlo ešte niekoľko mesiacov, kým z kín zmizli americké filmy a v škole sme rannú modlitbu nahradili Piesňou práce. Potom prišlo prvé kádrovanie. Z bezvýznamných telocvikárov s partajnou legitimáciou sa cez noc stali riaditelia gymnázií, kým ich apolitickí kolegovia mizli v prepadlisku dejín. Na uvoľnené miesta vzápätí nastúpili strane oddané kádre. V tej chvíli bol koniec špásu a to, čo donedávna platilo za študentskú recesiu, odrazu nadobudlo charakter protištátneho aktu.

*

V roku 1949 sme so spolužiakom vydávali triedny časopis Zpravodaj IV/A. Písali sme ho na stroji a vychádzal nákladom jedného výtlačku. Prinášal žartovné texty o živote triedy, napríklad reportáž z pochodového cvičenia, z pracovnej brigády či z povinnej návštevy premietania sovietskeho filmu. Spolužiaci si ho pred vyučovaním trhali z ruky a pri čítaní sa hlasno rehotali. Raz až príliš hlasno, čo počul novodosadený súdruh riaditeľ. Výtlačok zabavil, preletel ho pohľadom a chcel vedieť, kto to napísal. Keďže sa nik nehlásil, pohrozil triede nedoziernymi trestami. Poobede som si dodal odvahy a vstúpil som do jamy levovej, naivne sa domnievajúc, že sa to nemôže skončiť horšie, ako zápisom do triednej knihy. No súdruh riaditeľ ma rýchlo vyviedol z omylu. Najviac ho pobúrilo, vysvetlil, akým odporným spôsobom som sa usiloval zosmiešniť pokrokovú družstevnú myšlienku a jej popredných predstaviteľov. V reportáži o brigáde našej triedy vo vinohradníckom družstve totiž stálo, že predobedom sa nám motal medzi nohami malý psík. Na obed že sme mali guláš a poobede že už žiaden z nás toho psíka nezazrel. Súdruh riaditeľ zdôraznil, že moje tvrdenie je lživé, pretože si medzičasom telefonicky u predsedu družstva overil, že išlo jednoznačne o guláš bravčový! Mám sa teda pripraviť na to najhoršie. Možno, ale iba možno nebudem vylúčený zo všetkých stredných škol republiky, ale iba z tohto ústavu. A že som dekadent. (Keďže som chodil na reálku, nemal som latinu, takže som sa potom dlhý čas domnieval, že dekadent je zvrhlé inivíduum, které sa živí ohováraním družstevnej myšlienky.) Záležitosť sa napokon skončila vylúčením zo školy, našťastie iba podmienečným a prostou trojkou z mravov. Súdruh riaditeľ však vďaka prejavenej bdelosti a ostražitosti na ideologickom poli vzápätí spravil kariéru a stal sa šéfom vedeckej ustanovizne, zapodievajúcou sa slovenskou históriou. Túto potom kázal tak dlho škrtať a prepisovať, kým sa dejiny Slovenska nescvrkli na dejiny KSS.

*

Maturoval som začiatkom júna 1953. V snahe obmäkčiť srdcia maturitnej komisie poskladali sme sa na bufet. Zozbieraný obnos sľubovaľ veľtucty obložených chlebíčkov. No súčasne s maturitnými skúškami vypukla menová reforma. Vyzbierané peniaze nám vymenili v pomere päťdesiat ku jednej , kým ceny klesli v pomere päť ku jednej. Náš veľkolepo plánovaný bufet spľasol na jednu fľašu kyslých uhoriek, ktoré sme potom od samého zúfalstva skonzumovali sami.

*

V šesťdesiatych rokoch bola zrazu Bratislava plná západných turistov. My sme pravdaže na Západ nesmeli a tak sme aspoň západniarov ohovárali. Ak hovorili po nemecky, tvrdili sme, že každý z nich už u nás raz bol, keď v esesáckej uniforme potláčal SNP. Dvaja ani nie štyridsaťroční redaktori satirického mesačníka Pardon zo západonemeckého Frankfurtu nad Mohanom, ktorých sme v apríli 1968 pozvali na oslavu dvadsiatych narodenín časopisu Roháč, boli samozrejme mimo podozrenia. Vyše štyroch rokov som tam bol vtedy redaktorom a dostalo sa mi tej cti, týchto vzácnych hostí sprevádzať. Keď som sa ich spýtal, čo by radi videli, vyjavil jeden z nich túžbu navštíviť kino v Račišdorfe. S tým som naozaj nerátal. Ale nebol to problém. Račišdorf, teraz Rača, bola súčasťou Bratislavy a kino sme našli bez problémov. Hosť bol spokojný a najviac ho tešilo, že pred kinom stál mohutný strom. Na spiatočnej ceste nám vysvetlil, že ako pätnásťročný bol pracovne nasadený v Račišdorfe, kde spolu s ďalšími nemeckými ucháňmi kopal protitankové zátarasy, ktoré mali zastaviť Červenú armádu. Spali v kine a raz v noci ho prichytil veliteľ, ako ciká na stromček pred budovou. Musel to byť veľký milovník prírody, pretože malému Hansovi vysvetlil, že to stromčeku škodí. Ak ho prichytí pri tejto zhubnej činnosti ešte raz, pohrozil mu, odreže mu ho… Na druhý deň som sa znovu spýtal, čo za ďalšie želanie hostia majú. Jeho kolega, ináč šéfredaktor a spolumajiteľ časopisu, sa spýtal, ako ďaleko je to do mesta Sillein. Ojój, povedal som, Žilina leží oveľa, oveľa ďalej, ako Račišdorf. A prečo práve do Žiliny? Nuž to je tak, nesmelo povedal šéfredaktor, že tam bol za vojny nasadený. V poslednej vojnovej jeseni totiž na Slovensku vypukol akýsi puč, jednotky SS ho prišli potlačiť a jeho im pridelili ako spojára. Behal po horách s bubnom na chrbte, ťahal káble a zabezpečoval spojenie medzi frontom a štábom… V tej chvíli som dospel k poznatku, že niekedy skutočnosť predbehne satiru. Ale do Žiliny sme nešli. – O pol roka neskôr som sa u dotyčného hlásil vo Frankfurte ako emigrant s prosbou, aby by ma zamestnal v redakcii. Zostal som uňho desať rokov.

*

Otec bol riaditeľom firmy Karbotransport, spol. s. r. o., ktorá bratislavským domácnostiam a podnikom dodávala kurivo. Kanceláriu mal na námestí Republiky (A. Hlinku, Stalinovom, SNP) v dome vedľa kalvínskeho kostola. Priečelie tejto budovy dnes zdobí pamäta tabuľa, umiestnená priamo vedľa obloka niekdajšej otcovej pracovne. Tú tam však osadili na počesť Vlada Clementisa, ktoý mal advokátsku kanceláriu o poschodie vyššie. Môj otec pamätnú tabuľu nemá, hoci v roku 1940 takisto kritizoval sovietsko-nemeckú mierovú zmluvu. Lenže o otcovej kritike sa baťuška Stalin našťastie nikdy nedozvedel.

.

*

Týždeň po Vstupe vojsk sa naša redakcia zišla, aby pripravila druhé ilegálne číslo Roháča. Šéfredaktorovi Antonovi Hollému bojová technika v uliciach Bratislavy zrejme pripomenula jeho partizánsku minulosť, pretože trval na tom, že sa zídeme tajne vo vestibule novučičkej nemocnice na Kramároch, ako sa na ilegálnych pracovníkov patrí. Keď bolo po porade, pošepol mi, aby som neodchádzal, že sa chce so mnou porozprávať. Len čo sme osameli, spýtal sa ma, či sa azda zapodievam myšlienkou na odchod za hranice. Keďže mojim krédom bolo, že by som nemohol žiť v krajine, v ktorej nevedia, kto bol Jánopšík, podľa pravdy som ho ubezpečil, že také čosi naozaj nemám v úmysle a že so mnou môže rátať aj pri príprave tretieho ilegálneho čísla. Odvetil, že podľa jeho názoru by som ale o tom uvažovať mal, a to čím skôr, keďže je pevne presvedčený, že čo nevidieť sa v republike všetko na zlé obráti. To ma ohromilo tým viac, že sme sa osobne vôbec nepoznali a náš vzájomný vzťah po štyroch rokoch mojej redaktorskej práce v Roháči pripomínal pofebruárové heslo Naš pozdrav Práci česť! Naše oslovenie Súdruh! Uveril som mu, doma som jeho slová zopakoval manželke a o dva dni už nás s malým kufríkom viezol osobáčik z Hlavnej stanice do Viedne. – Osud šéfredaktorovu pesimistickú víziu čoskoro potvrdil. V dôsledku krívd, ktoré ho v súvislosti s normalizáciou postihli, zomrel ešte za totality a mňa dodnes mrzí, že som sa mu nikdy za jeho múdru radu nepoďakoval.

*

Časopisy Pardon vo Frankfurte nad Mohanom a Roháč v Bratislave mali spoločné iba prívlastok satirický. V Roháči sme sa týždeň za týždňom usilovali triafať kritikou čím vyššie, a to tak, aby to cenzor nepochopil, ale čitateľ áno. Pritom každému autorovi sedel v hlave navyše súkromný cenzor, ktorý mu šuškal do ucha, že Stranu a Vládu nesmie kritizovať ani v myšlienkach, ak sa nechce dostať do Jáchymova. Pomáhali sme si aforizmami a bájkami, v kresbách dabovali policajti v operetných uniformách hlúpych esenbákov. – V Pardone poznali termín cenzúra iba z učebníc dejepisu. Cieľom redakcie bolo kritizovať a vysmievať sa najvyšším štátnym predstaviteľom. Nič jej nebolo sväté. Ak kritizovaný politik časopis žaloval, radosť vydavateľa nepoznala hraníc. Referovali o tom všetky médiá a to bola pre časopis tá najlepšia a najlacnejšia reklama. Trvalo mi dlho, kým som si na to zvykol.

*

V druhej polovici 70-tych rokov sa v Západnom Nemecku vyrojilo niekoľko nových časopsov, ktoré robili Pardonu vážnu konkurenciu. Kupujúcich ubudlo, šéf sa zo zúfalstva dal k transcedentálne meditujúcim a časopis sa čoraz väčšmi stal orgánom tohto spoločenstva. V r. 1980 definitívne zanikol. Odišiel som tesne predtým a s ďalšími satirikmi z okruhu Pardonu sme založili nový mesačník Titanic. Ten na rozdiel od rovnomenného záoceánskeho parníka vychádza dodnes.

*

Po troch rokoch sa však Titanic ocitol vo finančnej kríze. Všetci členovia redakcie dostali výpoveď a prácu prevzali dobrovoľníci, ktorí boli ochotní pracovať zadarmo. Po čase sa časopis pozviechal. Ja som sa ocitol medzi nezamestnanými, čo nebol závideniahodný pocit. Preto som uvítal možnosť prispievať do československých emigrantských časopisov. Samozrejme zadarmo, ale práca ma tešila a veľmi sa mi pri nej uľavilo. Najprv to boli satirocké poviedky. Tie potom v r. 1985 vydali manželia Škvoreckí pod názvom Jedinečná svätá v ich nakladateľstve 68 Publishers Toronto. Bola to prvá kniha tohto nakladateľstva v slovenčine. Okrem toho som robil bublináže. Tento termín vymyslel priateľ Kornel Földvári: je to skríženina slova koláž a bublina. Idylické kresby z časopisov 19. storočia som dopĺňal bublinami s aktuálnymi satirickým textom. Dalo by sa povedať s protištátnymi. Výber z nich vyšiel potom u Škvoreckých v r. 1987 pod názvom Blbé, ale naše.

*

V r. 1985 som sa opäť zaradil do pracovného procesu, a to v redakcii denníka pre lekárov Ärzte Zeitung. V pracovnej náplni som mal okrem iného dodávať do každého čísla jednu bublináž. Boli tu ale iné kritériá: text v bubline sa musel týkať aktuálnych problémov v medicíne alebo v zdravotníctve a obrázok nebol kresleny, ale filmová fotografia. Vydržal som to nielen do môjho odchodu do penzie v r. 1996, ale aj niekoľko rokov navyše už ako dôchodca. Výber z týchto bublináži sa dožil dvoch samostatných výstav vo Frankfurte a okolí.

*

Niekoľko rokov som prispieval satirickmi textami do Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Dobre mi padlo pre zmenu písať po slovensky, kritizovaním pomerov v ČSSR som si uľavil a fuška prinášali aj mierne zlepšenie rodinnej finančnej situácie.

*

Po Nežnej revolúcii som nadviazal spoluprácu s niekoľkymi slovenskými časopismi. V agentúre LITA vyšlo 2. vydanie Jedinečnej svätej (1992) a Slovenská televízia o rok neskôr

uviedla filmovú verziu titulnej poviedky podľa scenára Viery Bielikovej. Na bublináže som nemal monopol, takže ich začali robiť aj iní a ja som dal na koláže. Súťaž Humorest v Hradci Králové v r. 1997 som ale vyhral vďaka bublináži.

*

Vo štvrtom ročníku univerzitného štúdia som nastúpil na plný úväzok na miesto knihovníka v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, n.p. Neskôr som sa tam stal vedúcim propagačného oddelenia. Všetky moje spomienky na toto obdobie sa mi osemdesiatych rokoch začali vracať a pomyslel som si, že by hádam stálo zato, napísať ich. Začal som si robiť poznámky, ktoré sa točili okolo kultúrnej politiky ČSSR. Spisoval som ich tuším desať rokov len tak, pre vlastné potešenie. Napokon som ich všetky hodil na krk nejestvujúcej kolegyni Hane. Rukopis som ponúkol niekoľkým nakladateľstvám v Bratislave, ktorých nezáujem bol taký veľký, že mi ani neodpovedali. Až budmerický Rak sa podujal román vydať. Na moje veľké prekvapenie sa kniha dožila tej slávy, že sa v r. 2013 ocitla v prvej desiatke kandidátov súťaže Anasoft litera. Iste nielen kvôli obsahu, ale aj kvôli perfektnej grafickej úprave Jakuba Dvořáka.

*

Príbeh sa zapáčil režisérke Jane Mikitkovej, ktorá spolu s Janom Faklom napísala poetickú grotesku na motívy románu Hana. Túto potom uviedlo Kremnické divadlo v podzemí v jej réžii. Po prvý raz v r. 2013 v Kremnici a Banskej Bystrici, ostatný raz v novembri 2015 v Bratislave. Mimochodom: na Kremnických gagoch v r. 2012 mi Akadémia humuru udelila Zlatého gunára, cenu za celoživotné dielo.

*

Ako duševnú gymnastiku vymýšľam koláže a posielam ich do súťaží karikaturistov kade-tade vo svete. Zavše čosi vyhrám, ale poteší ma aj keď niečo z mojich vecí uverenia v katalógu. Keď som začínal, pracoval som s nožničkami na nehty a lepidlom. Medzičasom som presedlal na počítač. Stal som sa členom Slovenskej únie karikaturistov, ktorá ale pre chorobu nášho predsedu Kaza Kanalu prestala jestvovať. Zato som čestným členom Českej únie karikaturistov. V internej súťaži Vtip mesiaca som sa už niekoľko razy ocitol na prvom mieste a vlani vyhodnotila komisia jednu z mojich koláží ako Vtip roka.

*

V Toronte pôsobí Kanadská základina pre umenie a divadlo. Táto spoločnosť pod vedením manželov Tóthovcov okrem iného zostavuje a predstavuje Portréty úspešných Slovákov vo svete. Ako áno, ako nie, dostalo sa mi tej cti, že zostavili pásmo z mojich textov, ktoré vo februári 2012 v mojej prítomnosti predviedli slovenským a českým Kanaďanom. A pri tej príležitosti pripravili aj výstavu mojich kolaží. Temer som od toľkej slávy podrástol.

*

Ženil som sa v r. 1965 v zrkadlovej sieni Priamaciálneho paláca v Bratislave. Manželka Kaťa pracovala v Univerzitnej knižnici, vo Frankfurte potom v podobnej inštitúcii. V r. 1970 sa nám narodil Martin, o tri roky neskôr Jan. Kaťa kvôli mne opustila rodnú Bratislavu a po celý život sa vzorne starala o rodinu. Bola prvou čitateľkou mojich výplodov a mnohé z nich by bez jej pomoci neboli vznikli. Zomrela v r. 2010. Obaja synovia s rodinami žijú vo Frankfurte, majú dovedna tri podarené deti, ak sa na ne Kaťa pozerá, iste je spokojná.

*

Dlhé roky som na moje vojnové zážitky nemyslel. A už vôbec som si nevedel predstaviť, že by som o nich rozprával na verejnosti. Prvý raz som spravil výnimku, keď ma nadácia Pomník zavraždeným európskym Židom v Berlíne pozvala v novembri 2014 na verejnú besedu s česko-nemeckým spisovateľom Janom Faktorom. Rozhovor sa konal na Slovenskom veľvyslanectve v Berlíne. Prišlo do 80 záujemcov, prebehlo to v dôstojnej atmosfére. Na druhý deň som besedoval so žiakmi drevárskej priemyslovky v Berlíne. Bol som veľmi milo prekvapený, aké múdre otázky mi žiaci kládli. A naívne som sa domnieval, že sa tým táto kapitola pre mňa skončila. Mylil som sa. V januári som dostal pozvánku do Auschwitzu na oslavy 70 výročia oslobodenia tábora. Zišlo sa nás tam 300 bývalých väzňov. Bol som jeden z mladších, ak nie absolútne najmladší. Náš transport v r. 1944 totiž dorazil na miesto určenia niekoľko dní potom, čo esesáci vyhodili do vzduchu plynové komory s krematóriami, aby sa nedostali do rúk blížiacej sa Červenej armáde. Po príjazde nášho transportu do tábora sa zvyčajná selekcia na rampe nekonala, pretože deti a práceneschopných už nemali kde splynovať. Tak sa stalo, že som prežil. Deti v predchádzajúcich transportoch také šťastie nemali. Keď som videl mojich niekdajších spoluväzňov, bolo mi jasné, že o desať rokov sa budú oslavy konať bez nás. A povedal som si, že by som mal o mojej anabáze rozprávať mladým, kým vládzem. Na ďalšie pozvánky som nemusel dlho čakať. Besedoval som s gymnazistami v hessenskom Hofheime a vzápätí so žiakmi jedného z frankfurtských gymnázií. Ďalšie akcie už sa rysujú. Ešte stále síce dve-tri noci pred každou besedou zle spím, ale pomaly si zvykám.

*

Vďaka románu Hana som zažil niekoľko pozoruhodných akcií. Čítal som z neho záujemcom v bratislavskom Artfóre a po nemecky na Medzinárodnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Ostatným zážitkom pre mňa bolo vydanie arabského prekladu v Káhire v r. 2015. Vedome píšem ostatným a nie posledným. Nestrácam totiž nádej, že ešte kedečo pozoruhodného zažijem.

*

Pavel Taussig