Tri pripravované novinky vyjdú na konci júna. Predpredaj za akciovú cenu spustíme mesiac pred vydaním knihy.

Kronika Eberharda Windeckeho

PAMÄTIHODNOSTI Z ČIAS PANOVANIA CISÁRA ŽIGMUNDA

Dobová kronika stredovekého kupca, ktorý na sklonku 14. Storočia opustil rodné mesto Mohuč a vybral sa skúsiť šťastie do sveta. Uchytil sa na dvore kráľa Žigmunda Luxemburského, čo mu umožnilo zažiť najrozličnejšie dobrodružstvá. Svoje stretnutia s významnými ľudmi, s európskymi kráľmi, kráľovnami, vojvodami a pánmi, ale aj inými zaujímavými ľuďmi zaznamenal v unikátnom diele, ktoré nás vovádza do histórie úplne jedinečným spôsobom: na udalosti a ľudí sa pozerá vlastným pohľadom, neraz tendenčným, a učí tak čitateľa pristupovať k historickým prameňom s istou dávkou kritického myslenia. Z hľadiska našich dejín je zaujímavý aj tým, že niekoľko rokov prežil aj so svojou manželkkou v Bratislave. A Bratislavčania ho dokonca uväznili!

Toto dielo otvára úplne nové, doposiaľ neotvorené dvere do poznania našej histórie. Dobovú kroniku preložila, rovnako ako iné stredoveké nemecké kroniky, ktoré vyšli vo Vydavateľstve RAK docentka Mária Papsonová. Odbornú edíciu textu a komentáre ku kronike spracovala historička PhDr. Daniela Dvořáková, DrSc. v spolupráci s historikom dr. Petrom Elbelom z Masarykovej univerzity v Brne.

—

Eberhard Windecke sa narodil v kupeckej rodine v Mainzi okolo roku 1380. Aj on začal svoju kariéru ako kupec a to si vyžadovalo cesty po Európe. Windecke prežil niekoľko rokov v Erfurte, Prahe, Paríži, či Berlíne. V roku 1415 sa stretol v Nemecku s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským. A to zmenilo jeho život. Najskôr sprevádzal svojho nového pána na cestách po západnej Európe, neskôr s ním odišiel do Uhorského kráľovstva. Ukázal sa nielen ako schopný kupec, ale aj človek s literárnym nadaním a so záujmom o dianie okolo seba. Svoje zážitky a postrehy, ale aj klebety a správy, ku ktorým mal ako kráľov dvoran prístup, spojil do pozoruhodného diela, ktoré dnešnému čitateľovi ponúka autentický pohľad na život na kráľovskom dvore v prvej tretine 15. storočia.

Windeckeho dielo ponúka bohatý zdroj informácií k životu spoločenských elít, ku každodennosti, mobilite, spôsobu myslenia, kultúre a hodnotám stredovekých ľudí a to cez optiku “Európana”, ktorý precestoval mnohé krajiny a napokon na veľa rokov zakotvil v Uhorskom kráľovstve.

Stredoveké diela, ktoré majú priamy vzťah k územiu dnešného Slovenska a slovenským dejinám, sú veľmi vzácne a ojedinelé. Žiadne z nich nebolo napísané v slovenskom jazyku. Vznikali zväčša v latinčine a v 15. storočí už aj v niektorých národných jazykoch, predovšetkým v nemčine. Eberhard Windecke napísal svoje dielo v stredovekej nemčine, takže je viac-menej neprístupné aj takým čitateľom, ktorí ovládajú nemecký jazyk. O to viac cenný je preklad tohoto fascinujúceho textu.

Cieľovou skupinou tohoto diela sú nielen odborníci (historici, archivári, literárni vedci, genealógovia a pod.), ale aj široká verejnosť. Pomôcť môže aj pri vyučovaní dejepisu, pre učiteľov aj študentov to môže byť veľmi prínosné dielo: a to nielen preto, že Eberhard nás vovádza do „živej“ a príťažlivej histórie. Robí tak úplne jedinečným spôsobom: na udalosti a ľudí sa pozerá vlastným pohľadom, neraz tendenčným, a učí tak čitateľa pristupovať k historickým prameňom s istou dávkou kritického myslenia. A to je v dnešnej dobe veľmi potrebná zručnosť pre ľudí všetkých vekových kategórií, obzvlášť ale mladých.

Dobovú kroniku preložila, rovnako ako iné stredoveké nemecké kroniky, ktoré vyšli vo Vydavateľstve RAK docentka Mária Papsonová. Odbornú edíciu textu a komentáre ku kronike spracovala historička PhDr. Daniela Dvořáková, DrSc. v spolupráci s historikom dr. Petrom Elbelom z Masarykovej univerzity v Brne.

Vydavateľstvo RAK vydalo už osem dobových kroník a dvadsať dielov dobových prameňov, ktoré sa stretli s veľkou čitateľskou odozvou a dodnes je po nich veľký dopyt, hoci od ich vydania uplynul značný čas a sú dlhodobo vypredané. Kronika anonymného notára kráľa Bela vyhrala cenu UNESCO – Najkrajšia kniha roka 2001.

Dôverné puto

Ako zvieratá menili dejiny ľudí

Zvieratá a naše neustále sa meniace vzťahy s nimi zanechali v dejinách ľudstva nezmazateľnú stopu. Od úsvitu našej existencie sa vzťah medzi zvieratami a ľudmi menil a celé civilizácie vznikali a zanikali na základe tohto zvláštneho puta, ktoré zdieľame s našimi najlepšími priateľmi.

Brian Fagan rozvíja tento fascinujúci príbeh od prvého vlka, ktorý sa zatúlal do tábora našich pravekých predkov a našiel tam spoločnosť, cez ríše vybudované na chrbtoch koní, oslov a tiav až po priemyselný vek, keď sa niektoré zvieratá stali tovarom, často brutálne vykorisťovaným, a iné sa stali domácimi miláčikmi, opatrovanými a rozmaznávanými, niekedy až do absurdných extrémov. Prostredníctvom hĺbkovej analýzy šiestich skutočne transformujúcich sa vzťahov medzi ľuďmi a zvieratami Fagan ukazuje, ako naše zvyky a samotný spôsob života výrazne a nezvratne zmenili naše dôverné väzby so zvieratami. Okrem iných príbehov Fagan skúma, ako pastierstvo zmenilo ľudské správanie, ako skromný osol pomohol naštartovať proces globalizácie a ako kôň preniesol skupinu kočovníkov doslova cez celý svet, ktorí potom prepísali dejiny sveta.

Záverečnú rozsiahlu kapitolu o vzťahu ľudí a zvierat v stredoveku napísala historička Daniela Dvořáková. Boli to práve medievisti, kto prelomil mlčanie historikov vo vzťahu k zvieratám a hlavným dôvodom bolo to, že „žiadne iné obdobie o zvierati tak často a tak intenzívne nerozmýšľalo, nehovorilo o ňom a neinscenovalo ho“. Zvieratá boli pre stredovekého človeka  každodennou súčasťou života, nebolo azda  oblasti, v ktorej by sa svet ľudí  nestretával so svetom zvierat. Či sa ľudia modlili v kostole, nakupovali  na trhoch, cestovali za poznaním, pracovali, bojovali, zabávali sa, jedli, pili – ku všetkému potrebovali zvieratá a všade sa so zvieratami stretávali: v kázňach farárov či potulných kazateľov, na nástenných maľbách kostolov, v knižných maľbách,  v rytierskych románoch aj v odborných spisoch učencov, na erboch ako prostriedok reprezentácie,  v podobe darov, ktoré mali symbolizovať bohatstvo darcu aj význam obdarovaného, ale aj v každodennom obyčajnom živote: ako zdroj potravy, pracovná sila, pomocník i spoločník. K tomu môžeme ešte prirátať folklór, príslovia, piesne, nadávky, rituály, spoločenské kódy, zemepisné názvy, osobné mená a priezviská – tam všade historik môže stretnúť zviera. Všetky aspekty spolužitia ľudí a zvierat v stredoveku nie je možné vymenovať, no s istotou vieme povedať, že to bolo spolužitie oveľa tesnejšie, ako ho poznáme dnes, o čom rozpráva kniha Dôverné puto.

Na sklonku dňa

Zdá sa, že 21. storočie je zlatým vekom spánku. Myslí si to americký historik A. R. Ekirch, ktorý vo svojej knihe Na sklonku dňa, venovanej tomu, ako naši predkovia trávili nočný čas, osvetľuje ich strachy a obavy pred vrahmi a zlodejmi, nadprirodzenými úkazmi či náhlymi požiarmi. Dnes sa zvyčajne nemusíme báť, že nás v spánku niekto zabije, že zamrzneme, ak ostaneme vonku pred zavretými mestskými bránami, ani sa netreba deliť o jednu posteľ s príbuznými či v hostinci s pocestnými. Na druhej strane už nespávame ako naši predkovia dvojfázovým spánkom, a tak prichádzame o polnočné rozhovory, meditovanie nad svojimi snami či varenie piva pri svite mesiaca.

Ako naši predkovia prežívali nočný čas? Čo bol „prvý a druhý spánok“ a prečo ho dnes už nepraktizujeme? Aký bol vzťah obyvateľstva k tme? Na základe mimoriadne bohatých písomných prameňov – denníkov, novín, korešpondencie, románov, poézie, súdnych a lekárskych záznamov približuje americký historik A. R. Ekirch rôzne rituály, ktoré si ľudia vytvorili, aby sa vyrovnali s úplnou tmou a ukazuje, ako sa väčšina z toho stratila s urbanizáciou, industrializáciou a elektrifikáciou.

Ako ľudia prežívali nočný čas v predindustriálnych časoch? Americký historik A. R. Ekirch poskytuje informácie takmer o všetkom, čo súvisí s nocou v období približne 16. až 19. storočia. Zoznamuje čitateľa so spánkovými návykmi vtedajších ľudí, s ich strachmi zo zločinu, ohňa a nadprirodzena, s večernými stretnutiami pri pradení vlny a rozprávaní príbehov, približuje nočné stratégie zlodejov, vrahov a sprisahancov. Upozorňuje pritom, že hoci predindustriálne obyvateľstvo nebolo rušené umelým osvetlením, neznamená to, že všetci spali dobre. Choroby, chlad, spoločné spanie, blchy, zlodeji a oheň im nedopriali pokojný spánok.

V dnešnej dobe elektriny, neónu a svetelného smogu je ťažké predstaviť si, ako ľudia prežívali noc v časoch pred umelým osvetlením. Po západe slnka nastala tma a medzi ľuďmi sa šírili rôzne povery a obavy zo zlodejov a vrahov. Obyvatelia sa museli poponáhľať, aby stihli prísť do bezpečia mestských hradieb skôr, ako nastane noc. Tí, čo sa chceli vybrať na cesty, sledovali fázy mesiaca a plánovali cesty v čase, keď bol mesiac v splne a poskytoval aké také osvetlenie. Zatiaľ čo v niektorých ľuďoch vzbudzovalo narastajúce šero strach, iní sa konečne cítili oslobodení od spoločenských obmedzení. Nástup noci umožňoval venovať sa popíjaniu alkoholu, hraniu kariet a iným spoločenským aktivitám. Americký historik A. R. Ekirch zaznamenal mnoho prípadov, keď sa ľudia potkýnali v tme, padali do priekop, roklín a riek, hoci alkohol v ich chybných krokoch často zohrával rovnakú úlohu ako nedostatok svetla.