V roku 1964 som napísal svoju prvú poviedku, Farby kaki. Osmelil som sa a poslal som ju do Kultúrneho života. Veľmi som sa začudoval, ale redakcia poviedku uverejnila, no nielen to, sekretár Kultúrneho života Kornel Földvári mi dal neuveriteľnú ponuku: „Zaradím vašu poviedku do súťaže k výročiu oslobodenia.“ Pripadalo mi to nemožné, dobre som vedel, aká literatúra dostáva ceny, tobôž pri príležitosti štátny osláv, ale on moje pochybnosti vyvrátil: „Keby sa súťaž vyhlasovala k mojim narodeninám, zaradím ju tam.“
Môj portrét v čase napísania Farby kaki
Taký bol Kornel Földvári, muž s očarujúcim humorom a nezdolateľným optimizmom. Nemýlil sa ani v tomto prípade: poviedka získala odmenu (vo výške 500 korún československých) a nakladateľstvo Naše vojsko mi ponúklo vydanie poviedok s mojimi vojenskými zážitkami v samostatnej knižnej zbierke.
Z vydania nebolo nič, ani najväčší optimizmus nemohol zdolať výhrady ideológov niekdajšieho režimu a tak som si napokon knižku Farby kaki vydal sám vo Vydavateľstve RAK s ilustráciami Dušana Polakoviča s veľkým oneskorením ako darček k šesťdesiatke. Nič som na tridsaťročnom rukopise nemenil, iba na záver pridal trochu zlomyseľný epilóg: Prečo som sa nestal spisovateľom.
Kornelovu priazeň som si zachoval. Poslal knižku do Nemecka Pavlovi Taussigovi a tým som na staré kolená získal nového vzácneho kamaráta.
Škoda, že čas tak letí. Prešlo 17 rokov a Kornel spomedzi nás odišiel.
Touto malou osobnou spomienkou vzdávam česť jeho pamiatke, humoru a dobroprajnému optimizmu.