Slovenské hrady a mestá na fotografiách z knihy Stopy dávnej minulosti 8 (časť 2.)

Kniha Stopy dávnej minulosti 8 dokumentuje osmanské vojny na Slovensku. Tieto časy dokumentuje aj na nasledujúcich (a mnohých ďalších) fotografiách.

Je pozoruhodné, ako si dnešný Bardejov udržal tvár chvíle, keď sa to stalo. Ešte vždy, aspoň sčasti, jestvuje mohutné opevnenie s dvojitou hradbou, baštami, bránami, pravda, už len ako múzeum. Aj to je zvláštne, ako si hlavné Radničné námestie, centrum stredovekého mesta, udržalo svoju podobu, rozlohu, dokonca aj počet domov.

Na námestí bývali najvýznamnejší mešťania. Niekoľko krokov od námestia, v dome na Obručníckej ulici (dnešnej Stöckelovej), žil kováčsky majster Leonard Stöckel, otec hrdinu nášho príbehu. Bol to významný muž, v rokoch 1501 až 1522 volený senátor (člen mestskej rady), čo nebolo málo, lebo Bardejov bolo bohaté významné remeselnícke a obchodné mesto. Obchod ho spájal so svetom nielen po hospodárskej, ale aj kultúrnej stránke.

Leonard Stöckel bol členom Bratstva Panny Márie Milosrdnej (založeného roku 1419) a kurátorom kostola, skrátka, úspešný, významný človek. Na námestí v tom istom čase vyrastala nová radnica, prinajmenšom hrubá stavba bola hotová. Podobných radníc je na Slovensku málo, azda len v Bratislave, Levoči, Kežmarku (posledná je od základu prestavaná). Radnica bola nevyhnutnou súčasťou stredovekého mesta – najprv sa budovali hradby, potom radnica. Bol to univerzálny priestor, kde sa konali úradné zasadnutia, modlitby, bol tu trezor na mestské písomnosti a pisáreň Významný bol balkón alebo arkierové okno, lebo z neho sa vyhlasovali rozhodnutia mestskej rady, súdne rozsudky a podobne.

Niektoré náhrobné kamene azda možno brať ako portréty
s reálnou podobou nebohého. Náhrobný kameň na obrázku je umiestnený v Kostole sv. Egídia v Bardejove. Starší historici ho označovali ako náhrobok neznámeho rytiera, neskorší výskum ukázal, že ide o nemeckého rytiera Heinricha von Tresckow, ktorý sa zúčastnil na manévroch v oblasti Šariša.

Pätky klenieb na povale Bakóczovej kaplnky, údajne dokončené v roku 1518. Veľký detail kamennej tváre z Bakóczových čias.

Prekrásne pastofórium (svätostánok) z roku 1507 v gotickej Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. Svätostánok (bohostánok) slúžil ako schránka na oplátky a ďalšie liturgické predmety.

Vysoká pec Karol vo Vlachove bola významnou súčasťou železiarskej oblasti v údolí rieky Slaná a dodnes je dokladom o dôležitosti gemerského železiarstva od najstarších čias. Po rekonštrukcii bude slúžiť ako banícke a hutnícke múzeum a penzión. Meno dostala po Karolovi Andrášim, ktorý dal vo Vlachove v roku 1843 postaviť dva hámre a vysokú pec. Vlachovská huta je veľkou vzácnosťou v medzinárodnom meradle. Stavebne je v dobrom stave, príjemný dojem však skresľujú chátrajúce budovy v okolí.

Hutu Etelku dal postaviť gróf Emanuel Andráši v roku 1867 na mieste zbúranej, už nemodernej železiarskej pece a hámrov.

Delo zo zbierok SNM – Múzeum Betliar je vzácnou pamiatkou na alianciu Turkov a Františka Bubeka v bitke pri Rožňave. Delá – bolo ich vraj päťdesiat – odliali zo zvonov, ktoré Bubek prikázal zhabať v banských mestách a v Rožňave pretaviť na kanóny. Pravda, je to len tradícia bez záruk na pravdivosť, v každom prípade sú betliarske delá umelecké diela, ktoré svedčia o majstrovstve kovolejára.

V sakristii evanjelického kostola v Dobšinej je čierna drevená tabuľa s nápadným nápisom namaľovaným bielymi písmenami v latinčine a nemčine. Je orámovaná drevenými lištami, navrchu zakončená úzkou rímsou. Má tri časti a aj tie sú oddelené lištami. Horná zaberá celú šírku tabule a je na nej nápis v latinčine, dolná časť je rozdelená na dvoje a na oboch stranách je nemecký veršovaný text napísaný švabachom. Niektoré veľké písmená latinského nápisu sú zvýraznené červenou farbou. Ten, kto sa zapozerá, môže z nich vyčítať datovanie: opakovane rok 1584 a potom číslo 352, lebo toľko – ako uvádza nemecký nápis – bolo obetí tureckého útoku. Staré nápisy sú zložité, nie každý ich vie prečítať, v našom prípade je však dôležitý obsah textu (preložený do neveršovanej slovenčiny).

„Turek prišiel z Fiľakova, odvliekol mládež a ženy Chudobný starec, muž i mládenec sa ocitli v putách Potomkovia s láskou trúchlia nad spoločným nešťastím otcov i synov. Pozri sem, starostlivý hlásateľ nebeského pokoja, oroduj za zajatcov a pozostalým daj radu. V dvakrát siedmy deň októbra, kým sa slnko zjavilo na nebi, Dobšinú strašným ohňom zničil Turek Dobšiná, s úctou vo svojej pamäti maj rok tisícpäťsto osemdesiat štvrtý. Na jeho pätnásty október nezabúdaj, kedy ťa v noci Turci do tla vypálili, o bohatstvo orabovali a v okovách odviedli mužov, ženy aj deti, ktorých si vychovala. Tristopäťdesiat duší, všetkých, čo pochytali Boh od strašného úderu len tých ochránil, čo pracovali vo vzdialených hámroch, lesoch a hutách alebo sa zdržiavali na levočskom jarmoku. Úbohých zajatcov v chvate hnali do Rimavskej Soboty. Tu z Božej prísnosti a hnevu noc museli stráviť v kostole, ktorý v dobrých časoch ani cez deň nenavštevovali. Hľa, takto býva potrestaný človek za svoju ľahostajnosť. Ten, čo pohŕda Božími prikázaniami, dostane sa do útrap. Ako stádo dobytka ich hnali do Fiľakova. Vyobliekanú mládež darovali sultánovi Solimanovi, kde zotrvala počas celého dlhého života. Ďalších zajatcov rozpredali do cudzích krajín a snažili sa speňažiť 33 mužov, 66 krehkých žien, 10 stareniek, 243 mladých duší, detí i mládeže oboch pohlaví. Spomedzi nich sa len máloktorých podarilo vykúpiť a navrátiť. Len verná služba im zmiernila strašné jarmo. O väčšine zajatých už žiadna správa nedošla. Nech ich Pán boh oslobodí v Božej milosti “

Bohaté mesto Štítnik patrilo medzi najvýznamnejšie strediská uhorského železiarstva. V 17. storočí bohatlo z predaja delových gúľ, ktoré vyrábal Gabriel Bakoš. Jeho hrad na obranu proti Turkom bol postavený v močiaroch, ale nevyužilho, mal dosť peňazí, aby sa vyplatil. Gabriel Bakoš je pochovaný v štítnickom kostole.

Jedinečná je Bakošova zbroj, rozvešaná okolo pohrebného štítu, mortuária. Tento kedysi bežný, dnes už vzácny pohrebný dar, je zrejme jediný tohto typu zachovaný na Slovensku.

Autorom fotografií je Pavel Dvořák mladší, ktorý žije dlhobo v Číne a publikuje fotografie, články a videá z Ríše stredu na jeho blogu www.cestycinou.sk

Fotografické portfólio: www.pavel.photos

Nechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.