Manželská kríza a jej urovnanie

Manželská kríza a jej urovnanie Čierna kráľovná Barbora Celjská

Začiatkom februára roku 1419 sa do Uhorského kráľovstva vrátil po vyše šesťročnej neprítomnosti kráľ Žigmund. 2. februára datoval ešte listinu vo Viedni, o tri dni neskôr už bol v Bratislave. Kráľ sa do Uhorska vracal s veľkolepým sprievodom zahraničných hostí. Podľa vlastných slov chcel sa „ukázať a predviesť pred mnohými kniežatami a pánmi, ktorí ho sprevádzajú, obrovským bohatstvom najrozličnejších potravín“, preto oslobodil všetky potraviny dovážané pre potreby jeho dvora do Bratislavy od mýtnych poplatkov. A že svoj sľub dodržal, dokazujú zachované účty mesta Bratislava, v ktorých sú zaznamenané výdavky na kuchyňu kráľa a niektorých jeho hostí. Nápadné je, že v účtoch nie je ani najmenšia zmienka o kráľovnej Barbore. Je možné, že v Bratislave vôbec nebola a manžela po takom dlhom odlúčení nevítala?

Vylúčiť to nemôžeme. Práve v tomto období totiž prežívalo manželstvo Barbory a Žigmunda prvú veľkú krízu. Všeobecne sa za príčinu manželskej roztržky považuje Barborina nevera, ktorej sa mala dopustiť počas manželovej neprítomnosti. Celý príbeh o nevere je však postavený na veľmi neistých základoch. V historickej spisbe sa síce ujal – nájdeme ho v takmer každej Barborinej alebo Žigmundovej biografii, no skôr ako mu uveríme, nezaškodí zosumarizovať si všetky pramene prinášajúce správy o údajnej nevere kráľovnej.

Roztržka manželského páru je nespochybniteľná. Zmieňuje sa o nej Žigmundov životopisec Eberhard Windecke i poľský kronikár Ján Długosz, ale nepriamo ju dosvedčujú aj ďalšie pramene. Barbora sa v rokoch 1419 – 1420, s výnimkou dvoch listín, ktoré datovala 16. januára a 27. marca 1419 v Budíne a ktorými potvrdila prevzatie novoročných darov od miest Šopron a Bratislava, úplne stráca z písomných prameňov. Okrem spomínaných dvoch listín sa nezachovala z tohto obdobia nijaká iná ňou vydaná listina. Vieme, že na niekoľko rokov úplne prestal fungovať jej dvor, akékoľvek zmienky o hodnostároch alebo úradníkoch kráľovninho dvora v rokoch 1419 – 1422 v písomných prameňoch chýbajú. Žigmund manželke povolil opätovne si držať vlastný dvor až v roku 1423. Prvé dva roky kráľovná nedisponovala ani vennými majetkami a príjmami z nich, preto bolo vydržiavanie vlastného dvora nerealizovateľné. Čo bolo príčinou konfliktu manželov a Žigmundovho veľkého hnevu, o ktorom sa zmieňujú kronikári?
Cierna-kralovna_final-20
Dajme slovo najskôr súčasníkovi, Eberhardovi Windeckemu, ktorý bol o dianí a klebetách na kráľovskom dvore asi najlepšie informovaný. Jeho správa je preto obsiahlejšia ako Długoszova. Windecke hovorí o veľkom, doslova grobianskom ohovorení či očiernení kráľovnej, ktorému kráľ uveril a manželku viac nechcel ani vidieť, ani o nej počuť. Keď sa rozhodol cestovať do Budína, musela Barbora mesto opustiť a odísť na juh, na územie Jasov a Kumánov, do Varadína, kde žila pol roka. Lepšie povedané, živorila, lebo čelila spolu s dcérou a dvornými dámami takej veľkej biede, že z nedostatku bežných vecí všetky ochoreli. Často sa stávalo, že nemali na stôl ani chlieb a víno, ktoré si museli kupovať. Aj ich šaty vyzerali biedne, boli potrhané a špinavé, lebo nemali iné na prezlečenie. Takto to trvalo tri štvrte roka, až kým kráľ nemal cestu do Varadína. Podľa Windeckeho sa predtým Žigmund stretol v Sączi s poľským kráľom, odtiaľ poslal kráľovnej správu, že má v úmysle prísť do Varadína, no nechce ju vidieť, preto má odcestovať do Budína. Žigmund do Varadína naozaj pricestoval, uzavrel tam prímerie s tureckým sultánom a následne sa chcel vrátil do Budína. Prikázal preto kráľovnej, aby sa vrátila do Varadína. Tá však už nechcela späť na juh, presunula sa teda do Horného Uhorska. Tak sa stalo, že sa manželia nevideli ďalšieho pol roka. Až kým kráľ nezačal plánovať cestu do Vratislavu.

Vtedy zasiahli sprostredkovatelia, Žigmundov kancelár biskup Juraj z Pasova a dvormajster Ľudovít z Ottingenu, ktorí zorganizovali stretnutie Žigmunda a Barbory na Vianoce 1419 v Skalici. Barbora v Skalici kľačiačky prosila kráľa o odpustenie, no ten bol neústupčivý. Až keď za ním prišla jeho dcéra, vtedy desaťročná Alžbeta, ktorú podľa Eberharda Windeckeho Žigmund veľmi miloval, zobral Barboru na milosť. Ešte tej noci sa stretli a konflikt bol zažehnaný. Toľko Windecke.

Za príčinu konfliktu kronikár považuje intrigu, ohováranie, vinníka však taktne zamlčiava. V tejto súvislosti je nápadné, že Žigmund pred príchodom do Uhorska strávil niekoľko dní u svojho budúceho zaťa Albrechta vo Viedni. Pre ďalšie rozprá-vanie bude možno táto informácia užitočná. Časové a miestne údaje, ktoré Win-decke uvádza, v zásade súhlasia s itinerárom kráľa: začiatkom septembra absolvoval schôdzku s poľským kráľom v Sączi, od 24. septembra do 1. októbra sa zdržiaval vo Varadíne, odkiaľ odišiel na protitureckú vojenskú výpravu k mestu Orşova. 25. decembra datoval listinu v Skalici.

Poľský kronikár Jan Długosz je podstatne stručnejší. Keď sa vraj kráľ Vladislav Jagelovský dozvedel, že Žigmund je na svoju ženu strašne rozhnevaný, poslal do Uhorska kališského kastelána Jána z Tuliszkowa, vďaka ktorému sa neskôr manželia zmierili. O príčinách konfliktu sa nezmieňuje ani slovom. Windeckeho a Długoszova kronika sú jedinými prameňmi, ktoré hovoria o manželskej roztržke medzi Žigmundom a Barborou. Ani jeden z nich neuvádza neveru ako dôvod kráľovho hnevu. Zo spojenia Piccolominiho pikantných historiek o neukojiteľnej nevernej kráľovnej, ktoré vyfabuloval po jej smrti, a spomínaných dvoch zmienok o konflikte manželov vznikla legenda, ktorej sa rýchlo ujali historici. K príbehu ešte primiešali správu lokálneho nemeckého kronikára žijúceho o dve storočia neskôr ako Barbora – a príbeh nevery aj s hlavným hrdinom, milencom kráľovnej, bolnasvete. Týmto kronikárom bol Enoch Widmann( v literatúre uvedený niekedy aj ako Widemann, Widemanus) z bavorského mesta Hof an der Saale, ktorý žil v rokoch 1551 – 1615. Mesto Hof patrilo norimberským burggrófom z rodu Hohenzollernovcov, ako už vieme, norimberského burggrófa Fridricha povýšil Žigmund za brandenburského markgrófa a podľa Windeckeho bol upodozrievaný z milostného pomeru s Barborou. Hof sa stal na niekoľko storočí rezidenčným centrom hohenzollernovského brandenburského markgrófstva. Táto informácia sa javí zdanlivo nevýznamná, pre naše rozprávanie je však zaujímavá, pretože spája udalosti do širších súvislostí. Widmanna, rodáka z Hofu, by sme mohli nazvať skôr historikom ako kronikárom, hoci svoju prácu o dejinách mesta Hof, ktorú dokončil v roku 1597, nazval Kronika mesta Hof (Chronicon Curiae). K roku 1440 zaznamenal informáciu o rytierovi Johannovi de Wallenroth, ktorý v tom čase v Hofe žil a štyri roky pôsobil ako kapitán. Kedysi dávno vraj vyrastal na dvore Žigmunda a zahorela k nemu láskou druhá cisárova manželka Barbora. Widmann uvádza, že v mladosti žil Johannes veľmi zhýralým životom, o svojom bývalom hriešnom spôsobe života mal dokonca zanechať písomné svedectvo. Neskôr hriechy mladosti napravil svojou udatnosťou (nielen v službách kniežaťa Alberta Achilla, Fridrichovho syna, ale aj iných), no najmä počestným životom a zbožnosťou, ktorú prejavoval darmi v prospech kostolov.

Widmannova informácia o rytierovi, ktorého poctila láskou kráľovná, pôsobí síce nedôveryhodne, no nie je celkom vymyslená. Muž rovnakého mena, Johannes von Wallenroth, je skutočnou postavou z okruhu kráľovnej. No len veľmi ťažko mohol byť mužom, s ktorým mala byť Barbora Žigmundovi v roku 1419 neverná.

13.00 vrátane DPH Pridať do košíka

Nechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.