Maďarské hrady a mestá na fotografiách z knihy Stopy dávnej minulosti 8

Zdalo sa, že Sulejmanov plán prísť k Viedni začiatkom augusta sa tentoraz vydarí. Už 5 augusta dorazili hlavné sily vedené veľkovezírom Ibrahimom ku hradu Kysek (Köszeg) na dnešných rakúsko-maďarských hraniciach. Od Viedne ich delilo len čosi vyše sto kilometrov, tri-štyri dni rýchlej jazdy.

Hradu velil chorvátsky šľachtic Mikuláš Jurišič. Hradná posádka bola veľmi skromná, okolo 50 vojakov. Vedeli, že iné im nezostáva, len hrad opustiť a stiahnuť sa bez boja. Lenže do Kyseku prichádzali stále noví a noví utečenci a medzi nimi veľa bojaschopných mužov. Navyše Viedeň potrebovala čas, aby sa mohla pripraviť na obranu, a tak sa Jurišič hrdinsky rozhodol, že neustúpi. Vďaka utečencom počet jeho bojovníkov vzrástol asi na osemsto, prevažne sedliakov a remeselníkov, neprivyknutých bojovať, navyše hŕstka v porovnaní s Turkami, ktorých bolo okolo stotisíc.

Hrad Kysek bol malý, zanedbaný. Mal síce vysoké veže a múry, lenže slabé, postavené v časoch, keď sa s účinnou delostreľbou nerátalo. Ťažké kanóny by ho veľmi rýchlo zmenili na ruiny, no práve ťažké kanóny Turkom chýbali. Zrejme ich naložili na lode a po Dunaji popod Bratislavu plavili priamo k Viedni.

Situácia obrancov Kyseku vyzerala beznádejne, no Jurišič odmietol kapitulovať a pustil sa do nerovného boja. Jeho nevycvičená posádka odrazila prinajmenej dvanásť tureckých útokov, veľkú časť už spoza ruín, lebo turecké míny hradné múry rozstrieľali. Turkom nepomohli ani vysoké obliehacie rampy, ktoré vytiahli až po vrchol hradieb. Kysek odolával Trvalo takmer mesiac, kým Turci usúdili, že ďalšie obliehanie nemá zmysel. Navyše k Viedni medzitým dorazilo cisárske vojsko a unavení Osmani nemali chuť pustiť sa do boja s oddýchnutým nepriateľom.

Začiatkom júla obkolesilo asi 10-tisíc Turkov hrad Drégeľ. Nie je to presné číslo, udávaný počet útočníkov kolíše od 8- do 12-tisíc mužov, ale aspoň na približnú predstavu stačí. Viedol ich budínsky miestodržiteľ Ali Hadim paša. Nie je to celkom zabudnutá historická kapitola – zrúcaniny hradu si možno dodnes pozrieť v dnešnom Maďarsku neďaleko ľavého brehu rieky Ipeľ. Na mieste možno najlepšie pochopiť, čo sa v tých časoch odohrávalo na južných hraniciach Uhorského kráľovstva.

Kapitánom hradu bol Juraj Šucha (Szondi), pôvodom z Turca. Podľa väčšiny autorov pochádzal z chudobného zemianskeho rodu, podľa iných bol meštianskeho pôvodu. Hrad dostal do správy v roku 1546 – z každej stránky bol v žalostnom stave, stavebne aj personálne. Šucha upozorňoval vrchnosť na úbohý stav, ale pomoci sa nedočkal. V roku 1550 bolo na hrade len asi šesťdesiat mužov, až o dva roky, keď sa turecká hrozba stala akútnou, poslal panovník Šuchovi – aj to v poslednej chvíli – štyridsať žoldnierov a tesne pred príchodom Turkov prišlo ďalších 26 vojakov z Banskej Štiavnice. Prevaha Osmanov bola teda obrovská, vari stonásobná. Na dobytie hradu sa navyše dobre pripravili. Pritiahli dvanásť ťažkých diel, schopných zrúcať aj oveľa pevnejšie hradby, ako boli drégeľské. Obrancovia boli výrazne slabší aj z tejto stránky; mali len dvanásť hradných pušiek a niekoľko malých diel.

Ali paša útok neodkladal. Hneď prvú noc prikázal budovať ochranné valy a palebné postavenia pre delá a mažiare. Skoro ráno začali Turci paľbu. Všetkým bolo jasné, že bez pomoci zvonka sa hrad ubrániť nedá. Obrancovia sa však nepoddali. V zrúcaninách, na ktoré hrad premenila turecká delostreľba, odolávali štyri dni. Na štvrtý deň Turci prelomili bránu a pripravili sa na rozhodujúci útok. Ešte predtým však prerušili paľbu a vyzvali obrancov, aby sa vzdali. Sľúbili im slobodný odchod, no Šucha odmietol– rozhodol sa hrad brániť až do úplného konca. Keď Turci vtrhli na nádvorie, prikázal vypáliť poslednú delovú salvu a potom sa so zbraňou v ruke na čele zvyšku svojich vojakov vyrútil do beznádejného protiútoku. Ďalšie udalosti sú obostreté legendami. Posádka bojovala do posledného muža. Šucha ešte aj potom, keď mu guľka prestrelila koleno, pokračoval v boji pokľačiačky, kým ho neskolilo niekoľko tureckých výstrelov.

Dnes už nemožno povedať, kde sa končí pravda a začína sa legenda, ale hrdinstvo v tejto nešťastnej vojne bolo najvyššou devízou. Turci bez problémov, nezriedka celkom bez boja, získavali oveľa mocnejšie hrady s početnejšou posádkou ako Drégeľ. Darilo sa im aj počas ofenzívy v roku 1552. V krátkom čase obsadili napríklad Sečany (na obrázku), Buják na ľavom brehu Ipľa, na pravom opevnený premonštrátsky kláštor v Šahách, ktorý premenili na vysunutý operačný bod spojený s okupovaným územím bezpečným brodom. Ipeľská pohraničná línia sa rozpadla – cesta do stredoslovenských banských miest bola voľná. Už aj tak dosť zlá strategická situácia sa stále zhoršovala. Ipeľské pevnosti mali v rukách Turci a Ferdinandova armáda musela operovať bez hradnej ochrany na otvorenom poli s nekrytým chrbtom.

Medzi najvýznamnejšie pamiatky v Jágri patrí minaret z roku 1596. Je to najsevernejšia turecká stavba. Po vyhnaní Turkov z mesta chceli minaret zničiť, ale odolal, a tak ho upravili na Kostol sv. Jozefa. Dnes je veľ kou turistickou atrakciou. Je 40 metrov vysoký a k ochodzi, z ktorej sa kedysi ozýval spev muezína zvolávajúci na modlitbu, vedie 98 strmých schodov. V Jágri stála aj mešita, ktorú spomína turecký cestovateľ Evliya Čelebi, ale po vyhnaní Turkov ju zbúrali.