Hotel Bludný balvan

Hotel Bludný balvan je kapitola z knihy Lovci mamutov a tí druhí

Ešte prednedávnom stál v Alpách zvláštny hotel. Nebol to veľ ký hotel, skôr chata pre niekoľ kých turistov. Boli by azda prišli aj viacerí, ale nemali by kde spať, pretože chata sa už nedala zväčšiť. Nebolo miesto na ďalšiu prístavbu. Chata nestála totiž ako iné na pevnej zemi, ale na obrovskom, niekoľko desiatok metrov vysokom, pekne zaokrúhlenom balvane.

Alpy sú obrovské, ohromujúce pohorie, ale ten okrúhly balvan s hotelom na vrcholci predsa len vyvolával údiv. Kde sa vzal? Kto ho sem prigúľal? Aká to bola sila, ktorá ho dokázala vytrhnúť zo vzdialených končiarov, pekne doguľata vytvarovať a potom umiestniť ako nevídaný podstavec pod horský hotel?

Alebo iný balvan v tom istom pohorí. Nie je pekne okrúhly, ešte vidieť, ako sa odlúpol z ktoréhosi končiara. Nie je ani taký veľ ký ako ten pod hotelom, ale i tak je to poriadne kusisko. Pravda, takých je v Alpách, v Tatrách, v Pyrenejach a v mnohých ďalších veľ horách dosť, tento je však jediný, čo neleží na zemi, ale na vrcholci ľadovcového jazyka, ako obrovské hrozienko na hrote velikánskej zmrzliny. Zadívate sa a položíte si tú istú otázku ako pred hotelom. Kde sa vzala sila, ktorá vyložila velikánsky balvan do výšky niekoľ kých metrov na hrot krehkej superzmrzliny?

Dve otázky, dva rozličné kamene a odpoveď tá istá: ľadovce.

Ľadovce boli silou, ktorá dokázala zázraky. Pravda, ľadovce oveľa väčšie, ako sú dnešné alpské ľadovce. Také sú vari už len v polárnych krajinách, ale boli časy, keď obrovské ľadovce gniavili hodný kus Európy.

Boli to ľadové doby.

Ľadové doby sú dodnes veľ kou záhadou, nevieme totiž, prečo vznikali. Raz sa ich vznik vysvetľuje činnosťou vesmírnych telies, inokedy zmenami v zemskom jadre, aj všelijako inak. Jedno je však isté: pomerne pravidelne sa opakovali. A azda sa ešte opakovať budú. Nie je to skončená kapitola vývoja. Niektorí geológovia dokonca tvrdia, že už dnes žijeme na prahu novej doby ľadovej. Netreba sa však obávať, trvanie ľadových dôb sa ráta na tisícky a desaťtisícky rokov, od prahu ku skutočnej dobe ľadovej pretečie ešte veľa vody.

V každom prípade je také konštatovanie prekvapením. Donedávna sa totiž predpokladalo, že ľadová doba bola len jedna a ako obrovský valec prevalcovala svet, zničila, čo sa dalo, a zabrzdila vývoj ľudstva o celé tisícročia. Potom sa geológovia

lepšie rozhľadeli a odlíšili od prvej ľadovej doby druhú ľadovú dobu, potom tretiu, štvrtú, piatu. Ale vždy to bola len skončená minulosť. Preto geologický dnešok nazvali poľadovou dobou, na rozdiel od medziľadových dôb z minulosti.

Dnes vedci dokážu rozlíšiť za posledné vari dva milióny rokov okolo dvadsať ľadových dôb a chápu ich ako normálny prírodný cyklus, ako striedanie nerovnako dlhých období chladu a tepla. Pravda, nie na celom svete. Tropické krajiny ľadové doby nepoznali, namiesto toho sa tam striedali obdobia dažďov, počas ktorých sa rozzelenala aj Sahara, s obdobiami sucha. Jedno z nich v trópoch práve prežívajú.

JC_003_U

A tak sa ľudia od zvieraťa k neandertálskemu človeku vyvíjali cez ľadové a dažďové doby, cez obdobia tepla a sucha, až prišli do poslednej ľadovej doby. Pri tej sa pristavíme, pretože tam sa končí vývoj našich predkov, praľudí (tam patrí aj príbeh o skamenenej myšlienke), a začína sa čas človeka dnešného typu, vedecky nazvaného Homo sapiens sapiens, čo značí človek dvakrát múdry.

Za poslednej doby ľadovej ukrutne mrzlo. Priemerná ročná teplota bola mínus dva stupne, v zime dokonca mínus trinásť stupňov. Približne taká teplota je dnes už len na tatranských končiaroch, v Bratislave je napríklad v priemere o dvanásť stupňov teplejšie.

V časoch ľadovej doby takmer nepršalo, len snežilo, zrážková voda neodtekala v potokoch a riavach, iba sa ukladala do čoraz hrubších a hrubších snehových závejov. Spodné vrstvy snehu sa pod tlakom horných vrstiev menili na ľad a horné rástli a vŕšili sa do obrovských výšok, takých výšok, že by prerastali aj tatranské končiare. Miestami sa nazbierali až tri kilometre hrubé ľadovcové panciere.

A teraz si predstavte tú strašnú ťarchu ľadu vysokého tri kilometre! Na každý štvorcový meter zeme tlačila silou tritisíc ton, na štvorcový kilometer to boli tri miliardy ton, a ľadovcové vrchy mali milióny a milióny štvorcových kilometrov. Spodné vrstvy ľadovca preto nevydržali obrovský tlak, strácali pevnosť a menili sa na plastickú hmotu, podobnú cestu. Ľadový vrch sa začal správať ako med, keď ho vylejete na krajec chleba. Nesmierne pomaly sa roztekal. Naspodku ľadovcov vznikali prúdy a víry. Ľadovec mal veľa vrcholcov, podobne ako vrchy, roztekanie teda na mnohých miestach pracovalo proti sebe, krížilo sa, zväčšovalo, zrýchľovalo alebo, naopak, spomaľovalo. Obrovskému, zložitému šíreniu nedokázali vzdorovať ani najtvrdšie skaly. Lámali sa v mohutných blokoch, dlhých niekedy aj desiatky metrov. Ľadovec ich pohlcoval a miesil ako v obludnej dieži. A ako sa stále roztekal, na vrchol ľadovca padal nový a nový sneh, unášal od stredu ku krajom všetko, čo uchytil: obrovské balvany, rozdrvené kamene, hlinu, piesok, polámané stromy, vytrhnuté kríky. Balvany sa pri pomalom pohybe vaľkali a otĺkali podobne ako kamene v mori alebo v riekach. Niektoré sa rozpadávali a menili na štrk, iné vydržali a v imponujúcich rozmeroch sa posúvali celé stovky kilometrov, ako keby blúdili Európou, a preto im hovoríme bludné balvany. Aj u nás sa nachádzajú balvany baltskej žuly alebo napríklad severský pazúrik, ktorý k nám priniesli ľadovce až z morského pobrežia.

Pravda, pobrežie Baltu i Severného mora ležalo vtedy inde ako dnes. Svetadiely vyzerali celkom inak. Voda, ktorá sa vŕšila v ľadovcoch, chýbala moriam, hladiny morí a oceánov boli preto oveľa nižšie, ako sú dnes. Hlbočiny boli plytčinami, plytčiny zálivmi a prielivy súšou. Ostrovy súviseli s pevninou, z Anglicka sa dalo do Európy prejsť pešo, rovnako z Grécka do Afriky, a Ameriku spájal s Áziou pevninový most na tých miestach, kde je dnes Beringov prieliv.

Bola to chvíľa, v ktorej sa svetadiely spájali do uzavretého prstenca, a tak obyvatelia Ázie osídlili Ameriku aj Austráliu. Preto boli moderní vedci spočiatku veľmi prekvapení, keď medzi Indiánmi a austrálskymi domorodcami objavili viaceré spoločné črty. Pravda, ako by neboli prekvapení, keď sa ľadovce už dávno roztopili, moria stúpli, spojenie medzi kontinentmi sa pretrhlo a ich obyvatelia žijú už desaťtisíce rokov vlastný, oddelený život.

Ľadovce sa v prírode napracovali! Ako obludný valec zrovnávali celé pohoria, pochovávali lesy, lámali pevninu, no nie vždy len ničili, ale aj budovali. Bez činnosti ľadovcov by dnes bol život oveľa ťažší. Na prach rozdrvené horniny sa totiž usadzovali na povrchu ľadovca, kde stále fúkal vietor. Vietor uchytával drobné čiastky zeme, odnášal ich niekedy aj stovky kilometrov a ukladal v závetrí. Tam sa nazbierali aj desiatky metrov hrubé vrstvy zeminy, spraše, na ktorej dnes hospodári väčšina Európy. A tak by si na ľadovce dnešní roľníci mali spomenúť pri každých dožinkách. Urobili za nich veľ ký kus roboty.

Ľadovce neprenikli až k nám. Aj v čase najväčšieho postupu sa zastavili pred bariérou našich pohraničných vrchov. Zaujímavá je severná Morava, kde sa nesúvislá reťaz vrchov v Moravskej bráne láme. Cez ňu na Moravu ľadovce trochu nakukli, o čom dodnes svedčia žulové balvany, ktoré privliekli zo severu. Na pamiatku sú uložené v parku pred kinom Vlast alebo pri autobusovej stanici vo Frýdku-Místku. V Hukvaldoch, rodisku hudobného skladateľa Leoša Janáčka, na jeden posadili bronzovú líštičku na pripomenutie jeho slávnej opery Líška Bystrouška, postavili z nich aj pomník básnikovi Petrovi Bezručovi a podobne.

Ale nielen na kúsku severnej Moravy, aj u nás sa rozťahovali ľadovce, pravda, nie ako súčasť obrovského pevninského ľadovca, ktorý k nám dočahoval zo severu, ale ako menšie horské ľadovce, ktoré zapĺňali doliny našich vrchov. Správali sa v nich podobne ako pevninový nespratník. Aj v Tatrách trhali veľ ké kusy skál. Veď najväčší tatranský ľadovec v dnešnej Bielovodskej doline bol hrubý takmer tristo metrov! Aj on predstavoval obrovskú ťarchu, aj pod ním a pod ďalšími ľadovcami na Slovensku sa skaly lámali a posúvali, miesili a vaľ kali. Vysoké Tatry vďačia ľadovcom za divú rozbitú krásu, za rokliny, ostré štíty i plesá.

Alpské ľadovce boli oveľa väčšie. Ešte väčšmi v nich teda pracovala obludná ľadovcová dieža, ktorej dielom je aj balvan s hotelom. Balvan na ľadovej pyramíde je zasa ako skamenená rozprávka, pamiatka na chvíľu, v ktorej ľadovec stratil svoju silu, zastal a v bezmocnom geste otrčil ešte pred časom miesený balvan k nebu, umiestniac ho na vrchol pyramídy, ktorá je posledným zvyškom niekdajšieho ľadového vrchu.

Pravda, ľadové doby, to nie sú len ľadovce, ale aj drsná studená klíma. Čiapočka večného snehu, ktorú dnes vidieť napríklad na Gerlachu, ozdobovala vtedy aj vrchy Nízkych Tatier, Malej Fatry, Kráľovu hoľu a ďalšie kopce.

Zimy boli kruté a dlhé, letá krátke a chladné. V zime premŕzala zem do hĺbky niekoľ ko desiatok metrov a aj za najteplejšieho leta sa roztopila len na povrchu. V zime bola krajina snehovou planinou, v lete ju pokrývali močariny, z ktorých vyletúvali mračná komárov, tak ako dnes na Sibíri. Ani vtedy sa však veľmi nezazelenala, v tvrdých podmienkach dokázali žiť iba najotužilejšie rastliny – machy, lišajníky, kde-tu kríky, stromy, riedke lesy, aj to iba pri potokoch a riekach a na podobných, dobre chránených miestach.

Rástli u nás iné, severské rastliny a žila celkom iná zver. Niektoré zvieratá už celkom vyhynuli, napríklad mamuty, srstnaté nosorožce, jaskynné medvede, jaskynné hyeny, jaskynné levy a podobne, iné žijú už len na severe (soby, polárne zajace, polárne líšky) alebo vo vrchoch (svište), niektoré u nás zostali dodnes (vlky, medvede, sovy a mnoho drobnej zveri).

Nevieme presne, ako vtedy vyzerali ľudia, azda sa ponášali na dnešných Jakutov alebo Čuvašov. To všetko sú len dohady. Dobre však máme preskúmaný spôsob života pravekých lovcov, najmä lovci mamutov zanechali na našom území pamiatky nesmiernej hodnoty, a tak sa pri nich pristavme a venujme im osobitnú kapitolu.

[custom_add_to_cart size=“vc_btn_md“ style=“vc_btn_rounded_outlined“ align=“center“ text_color=“#1e73be“ id=“2748″]

lovci-mamutov-obalka

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.