Grófi Celjskí a Uhorsko je kapitola z knihy Čierna kráľovná Barbora Celjská
Barbora Celjská vstupovala na uhorský trón ako druhá manželka kráľa Žigmunda Luxemburského. Bola síce iba druhou manželkou, no v poradí už štvrtou Žigmundovou snúbenicou. Ani v jednom prípade nemal možnosť o svojej neveste rozhodnúť sám. Prvý raz sa stal snúbencom ako dojča, keď ho otec, Karol IV., krátko po narodení zasnúbil v Norimbergu s Katarínou, dcérou norimberského burggrófa Fridricha V. z Zollernu. Z plánovaného sobáša rýchlo zišlo, keď Karol IV. v záujme rozšírenia dynastickej moci Luxemburgovcov začal rokovať o výhodnejšom spojení. Sobášna aliancia s uhorským a poľským kráľom Ľudovítom I. z Anjou sľubovala významné rozšírenie luxemburského panstva na východ, preto Karol IV. podnikol niekedy v roku 1371 prvé kroky k jej naplneniu. Už v januári roku 1372 získal Ľudovítov súhlas so sobášom Žigmunda (vtedy štvorročného) s jednou z anjouovských princezien. O tri roky neskôr sa rozhodlo, že Žigmundovou manželkou bude prostredná Ľudovítova dcéra Mária a že spolu zasadnú na poľský trón. Dramatické udalosti po smrti Ľudovíta Veľkého v roku 1382 však tieto plány zmenili a Žigmund si musel v roku 1385 sľúbenú manželku vybojovať zbraňami. Namiesto na poľský, zasadol napokon na uhorský kráľovský trón. Manželstvo s Máriou nebolo údajne veľmi šťastné, mladý kráľ bol povestný túžbou po ženách a sexuálnych dobrodružstvách, reminiscencie na búrlivý život prežívali v rôznych podobách ešte mnoho desaťročí po jeho smrti. Kráľovná žila v tieni svojho ambiciózneho manžela, o samostatnú politiku sa ani neusilovala. V roku 1395 po desiatich rokoch manželského spolužitia so Žigmundom konečne otehotnela. Keď sa v máji vybrala spolu s kráľom na poľovačku, jej kôň sa v behu potkol, kráľovná spadla, predčasne porodila a zomrela na mieste nešťastia aj s dieťaťom. Jej telo pochovali vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea). Krátko po smrti kráľovnej, koncom roku 1395 navštívil Uhorsko vyslanec mantovského vládcu Francesca Gonzagu Paulus de Armaninis. Správy, ktoré posielal od 24. novembra do 10. decembra 1395 z Budína svojmu pánovi do Mantovy, dovedna päť listov, sú cenným svedectvom o pomeroch na uhorskom dvore. Z hľadiska našej témy sú zaujímavé najmä jeho úvahy o predpokladaných nevestách kráľa Žigmunda. Panovníka bolo potrebné čo najskôr oženiť, aby dal krajine následníka trónu. Mantovský vyslanec získaval informácie priamo z okruhu kráľa prostredníctvom svojho talianskeho priateľa Bartolomea. Členovia kráľovskej rady si osobovali právo rozhodnúť o budúcej Žigmundovej manželke a zvažovali výhody a nevýhody tejktorej nevesty. Do úvahy vraj prichádzali štyri – dcéra kráľa Karola (zrejme išlo o dcéru Karola z Anjou zavraždeného v Uhorsku, sestru Ladislava Neapolského), dcéra burgundského vojvodu Filipa Smelého, jedna z dcér Viscontiho (comes Virtutum) a akási veľmi bohatá anglická pani. Baróni sa údajne obávali najmä spojenia s burgundským panovníckym dvorom, ktoré by mohlo ukončiť ich dovtedy fakticky neobmedzenú moc a vplyv na uhorského kráľa. Napokon sa ani jedno z predpokladaných manželstiev neuskutočnilo. Bolo to zrejme výsledkom mocenských pomerov na uhorskom kráľovskom dvore. Je však aj to možné, že informátori nášho vyslanca nemali dobré zdroje a ich odhady nezodpovedali realite.
Žigmundovi život vdovca neprekážal. Jeho „nemravný“ životný štýl bol tŕňom v oku už jeho súčasníkom. Povesť smilného pôžitkára mal aj v ľudovom prostredí, ako to dokazuje jedna z básní (piesní), ktorej fragment sa zachoval v maďarčine vďaka Sebastiánovi z Tinódu (Tinódi), ktorý ju v 16. storočí zaznamenal vo svojej veršovanej kronike o Žigmundovi (Zsigmond király és cszászárnak kronikája). Tinódi v básni opísal zážitky uhorského rytiera Vavrinca z Taru, ktorý sa dostal do pekla a tam videl kráľa Žigmunda a ohnivú posteľ pripravenú pre neho, ako ju nesú štyria iní hriešnici. Kráľa našiel dusiaceho a zvíjajúceho sa v ohnivom kúpeli (prekvapujúco tam bol aj s kráľovnou Máriou) v spoločnosti prostovlasých panien, krásnych nevestičiek a pekne odetých dám, venujúceho sa dôkladne ich telesnej kráse. Posteľ a krásne ženy naznačujú, čo Žigmunda priviedlo do pekla. O náklonnosti Žigmunda k ženám sa zmienil aj kronikár Ján z Turca. Konštatoval, že nespokojní Uhri okrem iného kráľovi vyčítali, že žil ako vdovec nemravným životom. Trvalo ešte šesť rokov, kým uhorský kráľovský dvor konečne našiel vhodnú nevestu, brzegskú kňažnú Margitu (Małgorzatu), sestru kniežaťa Ľudovíta Brzegského, ktorý neskôr pôsobil na Žigmundovom dvore ako významný familiár a diplomat.12 V roku 1401 z Uhorska odišlo slávnostné posolstvo vedené Žigmundovým dvoranom Stiborom zo Stiboríc, aby priviedlo uhorskému panovníkovi vyvolenú budúcu manželku. Skôr ako Margita dorazila do Budína, udalosti dostali celkom iný spád; do plánovaného Žigmundovho manželstva znovu zasiahli zbrane. 28. apríla 1401 nespokojní uhorskí magnáti zajali kráľa na Budínskom hrade. Vyčítali mu, že pri obsadzovaní najvyšších krajinských úradov uprednostňuje cudzincov, ale aj to, že „ako vdovec žil nezriadeným životom a zneucťoval panny“. Z väzenia uhorských pánov vyšiel nakoniec ako snúbenec dcéry jedného z vplyvných magnátov, Hermanna Celjského, Barbory, ktorá tak po prvý raz vošla na historickú scénu.
Zaslúžil sa o to najmä chorvátsky a slavónsky bán Mikuláš z Gorjan, ktorý sprostredkoval rokovania medzi vzbúrencami a panovníkom. Najskôr dosiahol, že kráľovského zajatca previezli z Budínskeho hradu na jeho hrad Šiklóš v Zadunajsku. Ako rukojemníka za kráľa poskytol barónom vlastného syna. Na hrade Šiklóš sa Žigmund mohol voľne stretávať aj so svojimi ďalšími prívržencami. Skupinu magnátov, ktorá sa tu sústredila okolo Mikuláša Gorjanského, v literatúre nazývajú šiklóšska liga. Do rokovaní o oslobodení Žigmunda sa vložil gróf Hermann Celjský, ktorý bol Žigmundov blízky človek. Výsledkom rokovaní bolo zasnúbenie palatína Mikuláša Gorjanského s Celjského dcérou Annou. Druhú dcéru, deväťročnú Barboru, zasnúbili na základe dohôd so samým kráľom. Malá grófka Barbora poslúžila ako záruka uzavretých dohôd medzi kráľom a ligou, ktorá kráľa vyslobodila zo zajatia vlastných pánov. Mikuláš z Gorjan sa tak stal švagrom, Hermann svokrom uhorského kráľa. A tak sa tí, ktorí sa najviac zaslúžili o oslobodenie Žigmunda, dočkali veľkorysej odmeny: príbuzenstva so samým panovníkom. Kto boli gró Celjskí, ktorých tak nečakane vyniesli udalosti na výslnie? Zodpovedala nevesta aspoň približne svojím spoločenským postavením príslušníkovi významnej panovníckej dynastie Luxemburgovcov? Mohol byť zamýšľaný sobáš s Barborou Celjskou pre Žigmunda akceptovateľným spojením alebo ho pociťoval ako spoločensky degradujúci? To sú základné otázky, bez odpovede na ne nemôžeme pochopiť udalosti tých dávnych čias. Aby sme však na ne mohli odpovedať, musíme sa vrátiť takmer o tri stovky rokov naspäť, na začiatok 12. storočia, keď sa prvý raz v prameňoch objavujú predkovia grófov Celjských, šľachtici de Soun.
