Ako Avari ženy zapriahali

Avari majú nedobrú povesť. Slovo Avar vošlo do jazykov Slovanov a chápali pod ním divú nadľudskú bytosť – obra. 

Nemožno sa čudovať. Avari sa nečakane vynorili zo stepí a naháňali hrôzu. Dlhé vrkoče prepletené farebnými stuhami im splý­vali až na chrbát. Tváre mali zjazvené – jazvy si vraj robili zámerne, aby sa ich každý bál. Mali urastené postavy, ale nohy krivé od jazdy na koni. A čo je najhoršie – pýšili sa svojou surovosťou. 

Bronzové nákončie.

Najprv zaútočili na Slovanov na východe. Pustošili ich kraj, ľudí zabíjali, brali do otroctva, mladí muži museli bojovať v ich vojsku. Keď prišli do našich končín, počínali si rovnako. Aj naši muži museli bojovať v ich vojsku. A keď prišla zima, Avari sa nasťahovali ku Slovanom a brali im manželky a dcéry. 

Suroví, oškliví Avari s mongoloidnými tvárami a biele, ušľachtilé Slovanky.

Slovania sa proti takému zaobchádzaniu začali búriť. Keď so zbraňou v ruke zaútočili proti Avarom, pridal sa k nim franský kupec menom Samo. Kupci vtedy nemohli cestovať, ako chceli, viezli vzácny tovar, museli mať silnú bojovú družinu, a takú mal aj Samo, ktorý navyše preukázal veľkú bojaschopnosť. Pod jeho vedením pobili Slovania mečmi nesmierny počet Avarov, preto si ho zvolili za kráľa. Stalo sa to roku 623. 

Od Samovho panovania prešlo teda 1 400 rokov. 

Samo vládol 35 rokov. Za jeho vlády Slovania zviedli proti Avarom mnohé boje a vždy zvíťazili. Samo mal 12 manželiek, 15 dcér a 22 synov. Ale ani jeden sa asi nepodal na otca, lebo po Samovej smrti ríša zanikla. 

Ríša zanikla, ale Slovania si slobodu už asi vziať nedali. 

Škoda, že nevieme, kde sa to všetko stalo. Vtedajší kronikári rozprávajú o veciach a ľuďoch, ale zemepis nepoznajú. A ak aj poznajú, je to iný zemepis ako ten náš. Isté je, že Avari sú významnou kapitolou slovenských a bratislavských dejín. Neďaleko Devína v Devínskej Novej Vsi preskúmali archeológovia najväčšie slovansko­avarské pohrebisko na Slovensku. Pochovali tam asi tisíc ľudí, sčasti Avarov, sčasti Slovanov. Škoda, že ich nedokážeme rozlíšiť. 

Niektoré hroby sú veľmi zvláštne. Uložili do nich bojovníka v plnej zbroji a vedľa neho jeho koňa. Ležia tam bok po boku a už nikto nikdy nezistí, kto bol Avar a kto Slovan. 

Hrob bojovníka so psami.

Ale aj hroby obyčajných ľudí sú veľmi dôležité. Slovania verili, že mŕtvi odchádzajú na druhý svet, kde život pokračuje. A aby mali všetko, čo tam budú potrebovať, pozostalí im dávali do hrobov milodary, často nástroje, ktorými zaživa pracovali. Podľa toho vieme, že v hroboch ležali kováči, tesári, debnári, tkáči, výrobcovia pred metov z parohov, roľníci. Určite to neboli otroci. Ležali v bohatých hlbokých hroboch obložených drevom. Na druhý svet dostali nezriedka aj zbrane, boli to teda ľudia slobodní. 

A to je veľmi zaujímavé, celkom iné, než opisujú kronikári. Podľa jedného z nich, keď nejaký Avar chcel cestovať, nedovolil zapriahnuť ani koňa, ani vola. Avar dal zapriahnuť do taligy tri, štyri alebo päť slovanských žien a dal sa ťahať. 

Ale Boh ich všetkých zatratil, napísal kronikár: „Všetci pomreli a neostal ani jediný Avar. A dosiaľ sa vraj medzi Rusmi hovorí: Vyhynuli ako Avari, lebo sa nerodia a nemajú potomkov.“ 

A potomkov nemajú ani u nás. Už iba hroby pripomínajú ťaž­ké časy.

Dejiny Bratislavy sú spracované v nasledujúcich knihách:

2 replies on “Ako Avari ženy zapriahali

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.