Lovci mamutov a tí druhí

Stopy dávnej minulosti 2 nadväzujú na prvý zväzok Stopy dávnej minulosti 1 (Slovensko v praveku). Aj táto kniha vychádza z rovnomenného televízneho cyklu, no popritom je literárnou paralelou prinajmenšom troch televíznych seriálov.

Rozpráva o dejinách Slovenska od mladšej doby bronzovej až do príchodu starých Slovanov. Zaznamenáva aj dramatické osudy niektorých bádateľov, vedeckú a ľudskú likvidáciu profesora Ondroucha alebo uväznenie profesora Budinského-Kričku, ktorý vo väznici v Ilave vyriešil jeden z najväčších problémov slovenského staroveku, záhadu strážskeho pokladu.

Tretí zväzok Stopy dávnej minulosti (Zrod národa) rozpráva o príchode Slovanov, ktorí sa usadili na oboch brehoch rieky Moravy, na sever od Dunaja v Dolnom Rakúsku a na Slovensku, v Zadunajsku a azda aj v Potisí. Prišli ako blízki príbuzní, niekoľko stáročí zdieľali spoločný osud, vzdorovali spoločným nepriateľom, žili v spoločnom štáte, no potom ich udalosti rozdelili a oni sa stali Maďarmi, Nemcami, Čechmi – a Slovákmi.

Kniha Stopy dávnej minulosti o začiatkoch Uhorského kráľovstva; sleduje ich zo slovenského pohľadu, hľadá slovenský podiel na vzniku Uhorska, na jeho budovaní a utváraní hraníc. Rozpráva príbehy z čias Nitrianskeho kniežatstva, z ktorého po krvavých bojoch vzišli nitrianski Arpádovci ako noví uhorskí králi. V záverečnej kapitole sa vracia ku vzniku modernej historiografie, ktorá skoncovala s predstavou o nekonečných a pustých “hvozdoch”.

Kniha Stopy dávnej minulosti 5 má dve časti. Prvá rozpráva o začiatkoch slovenského baníctva, druhá a o tragických udalostiach tatárskeho vpádu. Na ich pozadí systematicky spracováva dejiny Slovenska (Uhorska) v 12. a 13. storočí (počas vlády posledných Arpádovcov).

Obe časti sa opierajú o výsledky najnovších archeologických výskumov, ktoré dali starej histórii nový rozmer – archeologické objavy v Banskej Štiavnici histórii a významu slovenského baníctva, archeologické objavy v Levoči a východoslovenských jaskyniach dramatickým udalostiam počas tatárskeho pustošenia, ktoré kniha podáva (po prvý raz) v celosvetových súvislostiach.

Kniha Stopy dávnej minulosti 6 nadväzuje na predchádzajúce časti knižného cyklu. Rozpráva o časoch po vymretí arpádovskej dynastie a nástupe „cudzích kráľov“, príslušníkov anjouovského rodu a Žigmunda Luxemburského. Nie je to epizóda, vládli v Uhorsku takmer poldruha storočia. Pre Slovensko to bolo mimoriadne významné obdobie: ťažba rúd, zlata, striebra, no najmä medi ho vysunula do popredia európskych dejín, drahé a farebné kovy vyťažené na Slovensku vošli do hospodárstva takých krajín ako Taliansko. Je to veľmi málo známe obdobie, najnovšie objavy prekvapujú aj historikov.

Siedmy zväzok dejín časovo nadväzuje na predchádzajúce časti knižného cyklu. Rozpráva sa v ňom o udalostiach po smrti Žigmunda Luxemburského, o vláde ďalšieho veľkého kráľa Mateja Korvína, ale aj panovníkov, ktorí nemali také šťastie ako on, o Ladislavovi Pohrobkovi a poľských Jagelovcoch. Ešte vždy platí, že pre Slovensko to bolo mimoriadne významné obdobie. Ťažba drahých a farebných kovov ho udržiavala v pozícii, keď aj nemecký kronikár Ulrich Richental, historiograf Kostnického koncilu, píše o “slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh”, a “liptovské knieža” Ján Huňady mladší sa pokúša získať uhorský trón.

Kniha rozpráva o vzniku Osmanskej ríše, o vstupe Turkov do Uhorského kráľovstva a o prvej fáze uhorsko-osmanských vojen za sultána Sulejmana. Začína sa katastrofálnou porážkou a smrťou Ľudovíta II. v bitke pri Moháči a nástupe Habsburgovcov (po víťazstve nad Jánom Zápoľským) na uhorský trón. Ďalej hovorí o tureckých výpravách proti Viedni a rozdelení niekdajšieho Uhorského kráľovstva na tri časti: turecký pašalik, Kráľovské Uhorsko a Sedmohradské kniežatstvo. Najviac priestoru venuje osmanským útokom na územie dnešného Slovenska. Končí sa smrťou sultána Sulejmana pod Szigetvárom a nasledovným edirnským mierom.

V predchádzajúcej knihe Smrť sultána Sulejmana (Stopy dávnej minulosti 8) som hľadal živého Turka, v tejto knihe sa ponúkol sám. Kara Mustafa, smutný hrdina spod hrdinskej Viedne, síce nebol posledný Turek na Slovensku, ale toho skutočne posledného, neznámeho predbehol len o krátky čas a je to jedno, či sa to stalo v Nových Zámkoch, Budíne alebo Jágri. Témou knihy však nie sú len hrôzy osmanských vojen (a stavovských povstaní), pokúša sa o vyznačenie ihriska, na ktorom sa odohrávalo strašidelných 150 rokov boja proti Turkom, ako aj všedný i sviatočný život významných hráčov, ktorí sa zapísali do slovenskej histórie.

Záverečný zväzok knižného cyklu Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti autor už nestihol napísať, nečakane zomrel v decembri 2018. Jeho manželka, historička Daniela Dvořáková sa podujala zavŕšiť knižnú sériu namiesto neho. Na základe osobnej korešpondencie a literárnej pozostalosti manžela napísala strhujúcu biografiu, ktorá zachytáva život a prácu Pavla Dvořáka počas tridsiatich štyroch rokov, ktoré strávila po jeho boku. Ku každej kapitole sú zaradené texty Pavla Dvořáka, ktoré vznikali v tom období, o ktorom konkrétna kapitola pojednáva. Desiaty zväzok Stôp dávnej minulosti je tak spoločným dielom oboch manželov. Je to intímna výpoveď o láske, manželskom živote, smrti a smútku, a súčasne je to kniha plná histórie, myšlienok a nápadov z tvorby Pavla Dvořáka. Pavel Dvořák túto knihu už nemohol napísať sám a predsa je jej autorom. Je to jeho „nenapísaná“ kniha.

Druhá kniha o Bratislave sa začína príchodom Anjouovcov a končí sa smrťou Ladislava Pohrobka. Nerozpráva však len o kráľoch, ale napríklad aj o rozmarnom kasíne v niekdajšej radnici na Rybnom fóre, kde sa z krásnych pohárov pilo dobré víno, neviazane žartovalo a zrejme hralo o veľké peniaze, o špinavých krčmách a falošných hráčoch s nebezpečným nožom za pásom; o meste na veľkej rieke, kde ešte pred dvomi-tromi storočiami plávali obrovské vyzy, dlhé aj desať metrov, o stredovekých mostoch cez Dunaj, o smútku husitskej kráľovnej Žofie, no najmä o tom, ako Žigmund Luxemburský chcel Bratislavu povýšiť na hlavné európske mesto.

Tretia kniha o Bratislave je sondou do čias tureckých vojen od smrti Žigmunda Luxemburského až po koniec „dlhého 17. storočia“, ktoré ukončil mier v Satu Mare v roku 1713. Uzavrel vyše storočnú sériu stavovských povstaní a stopäťdesiat rokov protitureckých vojen. Turci Bratislavu nedobyli a nedobýjali, pod jej hradbami sa však odohrávali dramatické boje proti tureckým lodiam smerujúcim k Viedni, no najmä – v Bratislave tých čias sa neraz rozhodovalo o osudoch Európy a aj naopak: Európa rozhodovala o osude Bratislavy.

Štvrtá kniha o Bratislave sa začína v časoch osvietenstva, príbehom Mateja Bela a Márie Terézie, ktorá Bratislavu povýšila na sídlo kráľa. Pokračuje opisom veľkej krízy počas napoleonských vojen a končí sa rakúsko – pruskou vojnou, ktorá priniesla rakúsko – uhorské vyrovnanie a s ním aj dočasný pád bratislavskej slávy.

Piata kniha o Bratislave je zavŕšením autorovho knižného cyklu „dejiny v príbehoch od najstarších čias až do súčasnosti“. Rozpráva o dejinách od rakúsko-uhorského vyrovnania, o prvej svetovej vojne, o tom, ako sa Bratislava stala hlavným mesto Slovenska, o poslovenčovaní kedysi trojjazyčného mesta, o udalostiach medzi dvomi vojnami, v časoch druhej svetovej vojny (s osobitným dôrazom na tragickú židovskú kapitolu) a po skončení vojny až do dnešných dní.