Július Matis

Bolo to už dávno, zahambujúco dávno, pred polstoročím, slúžil som vojenskú základnú službu v Českých Budějoviciach. Z pražskej redakcie Voják a kultura (bolo mi vždy smiešne, koho napadlo dať tieto dve veci dokopy, ale v socíku niekedy zafungovali aj absurdnejšie veci) vyhlásili literárnu súťaž, ktorej súčasťou bola aj akási konzultácia s redaktorom – spisovateľom, skrátka odborníkom. Zišlo sa nás pár autorov (od Prahy až po Budějice) vo veľkej sále, kde za stolom sedela porota. Autori a nejakí kultúrni pracovníci, referenti od útvarov tvorili auditórium. Ale nebola to žiadna masa, snáď tucet ľudí. Prvý autor prečítal svoju poviedku a redaktor sa k tomu vyjadroval, nešetril radami a povzbudivými slovami. Niektoré poviedky boli naivnučké, ale jedna sa mi predsa úžasne páčila, tak sa vtedy písalo, bolo to rovno zo života, blýskali sa tam živé dialógy, ešte aj ten autor sa mi páčil, bol taký mládenecky krásny a zápalistý a bol z Prahy. Redaktor mu všeličo rozprával, dlho vysvetľoval a zdalo sa mi, že chlapca nespravodlivo gniavi. (Bolo to v roku 1967 a už to nebolo o socialistickom realizme, vtedy už fakt nie.) Mne sa to zdalo také filmovo moderné, ale redaktor si s chlapcom dosť vytrel zadok. No, pomyslel som si, to je v prdeli, kam sa ja podejem, až ma roztrhá, Slováka, s akýmsi pokusom o symboliku, magično a absrurditu. S plnkou lásky. Začal som čítať, mal som prirodzene trému, tak som chvíľu čítal a hľadel iba do papiera, ale po chvíli som sa odvážil kútikom oka fľochnúť dopredu, vpravo i vľavo. Redaktor dymil cigaretou, ale neťahal. Fedor Vico v auditóriu mi ukazoval palec hore (Slovák Slovákovi!), vedľa neho sa na mňa prajne zazubila Fedorova česká milenka, civilná kultúrna referentka divízie. Dočítal som. Redaktor sa nadýchol a asi s dvojsekundovým zdržaním povedal: K tom nemám čo dodať – to bola poviedka.

Vychutnal som vtedy pohár triumfu až do dna. A odvtedy to so mnou, s mojou literárnou slávou, už išlo iba dolu kopcom.

Poviedka: V Múzeu V.I. Lenina.

 

V Leninovom múzeu mali stále obsadené. Chodili doň organizované skupiny nielen zo škôl, ale aj z pracovísk celého Slovenska. Pracovné kolektívy z vidieka mali pri tej príležitosti autobusovú dopravu zadarmo, pretože boli viazané akousi prísahou pravidelne sa klaňať pamiatke najosvietenejšieho teroristu všetkých čias. A nebolo im zaťažko vybaviť si pri tej príležitosti aj predvianočné nákupy v Obchodnom dome Dunaj, takže rokmi dostávala návšteva Leninovho múzea príjemnú marcipánovú príchuť tradičného jarmoku s kolotočmi.

Možno nás, ale to už muselo byť dávno, zaujal vcelku sympatický holohlavý mužíček rečniaci z obrneného transportéra nadšeným robotníkom s puškami na pleciach, mňa určite zaujala aj príhoda, ako Vladimír Iľjič naučil v parku na zamrznutom rybníku korčuľovať malú sirotu Natašu, spomínam si, že som si skúsil vyrobiť z drôtu medené snubné prstienky, aké mali Lenin a jeho manželka Nadežda Krupská, a mal som v úmysle jeden z nich ponúknuť Lívii z tretieho poschodia v našom vchode, skrátka, niekoľko rokov sa dalo celkom dobre o niečom si rozjímať, ale keď chodíte do siedmej a opäť príde Veľká októbrová revolúcia, tak, ak dobre počítam, ste pri dvoch návštevách ročne v Leninovom múzeu už štrnásty raz.

Dosť na tom, že spolužiak Luki mal pod bundou skrútený lesklý zahraničný časopis s farebným káčerom Donaldom na prvej strane a vytiahol ho hneď, ako sprievodkyňa začala výklad nad zasklenou skrinkou s kópiou straníckeho preukazu číslo jeden, ktorý patril Vladimírovi Iľjičovi, a zaujala prvý rad našej skupiny, v ktorom sa skláňali samé baby a tavárišč Gromovája, naša triedna, a nevedeli sa vynadívať. Ja, úplne vzadu, som hľadel bokom do časopisu, v ktorom si Luki nenápadne listoval, tak, aby si to všimol prímus triedy Kukurúza Janči, a odpútal sa od modloslužobných obradov, ktorých sa, súdiac podľa nábožne naladeného ksichtu, práve hodlal zúčastniť. Treba priznať, že Jančiho zraky boli dostatočne jastrivé, pretože ho farbotlačové disneyovské príbehy skutočne zaujali natoľko, že sa odtrhol od tradičného výkladu súdružky sprievodkyne, určite doktorky sociálnych a historických vied, a Luki dosiahol to, čo mal v úmysle – vzbudiť neskôr v Kukurúzovi pocity viny, aby tým otupil hrany jeho pevného charakteru, keby chcel žalovať, pretože práve mienil zorganizovať huncútstvo čiže pestvo dostatočne odsúdeniahodné, aby preslávilo našu triedu, triedu obávanej tavárišč Gromovój, ešte na mnoho generácií dopredu aj dozadu.

 

literány-život-ilust-1

 

Pri najspodnejšom stĺpe schodišťa Leninovho múzea stála stolička, na ktorej sedával viac-menej bdelý strážca, ktorý mal na starosti hrubú knihu podpisov, rozprestretú na stolíku. Teraz stál na prostriedku schodišťa a usmerňoval prúdy žiakov, pomaly sa vinúce, jeden smerom hore a druhý dolu. Nad podpisovou knihou sa každý vychádzajúci žiak sklonil a načarbal, nakreslil alebo načrtol, kto ako vedel, svoj podpis. Neviem, na koľko podpisov bola jedna kniha, ale ak do nej pribúdalo podpisov tak ako v ten deň, tak vzhľadom na to, že sme sa do nej zapisovali už štrnásty raz, museli mať kdesi v múzeu špeciálnu sálu len na vypísané podpisové knihy, pokiaľ ich neposielali rovno do Kremľa. Pracujúci z vidieka sa tiež usilovali využiť svoje podpisové právo až do tla, pretože hoci sa zvyčajne obrátili už v predizbe a išli na nákupy, na podpis sa postavil každý. Lebo človek nikdy nevie, kedy a komu bude treba čo dokazovať, a papier nepustí!

Luki medzi svojimi vernými potichu vyjadril pozoruhodný názor, že súdruh Lenin by sa asi v mauzóleu obrátil, keby sa dozvedel, že v knihách sú už po štrnásty raz podpísaní tí istí žiaci. A tak kým sa Kukurúza Janči prehrabával vzrušujúcimi dobrodružstvami Myšiaka Mikiho, Luki nám navrhol, aby sme sa trochu pohrali so svojimi menami, poťažne, aby sme pri podpise použili najrôznejšie prezývky, ktoré určite potešia nesmrteľného Vodcu revolúcie, ktorý sa koniec koncov tiež nevolal Lenin. Môj kamarát Sartoris, dobre vychovaný a jemný chlapec, zaváhal iba na malú chvíľu, kým si prstom posunul okuliare ku koreňu nosa, a potom sa paličkovým písmom podpísal MIŠKO HOVIENKO. Ja som sa priznal k menu Julko, ale s pútavým priezviskom Kokotko, a za mnou sa už spustila taká lavína Jurkov Pičkov a Vladkov Kurvičkov, že keď prišla na rad malá Florišová a pozrela na popísanú stránku, vyprskla smiechom a zahodila ceruzu. To upútalo pozornosť strážcu pečate, vlastne knihy vazalských návštev, ktorý sa nad ňu sklonil, aby zistil, čo sa deje. Potom rázne zastavil oba prúdy, horný i dolný, a zareval na celé schodište:

– Mariuvašu, kerí to boli?!
My, čo sme sa zhromaždili pod schodišťom, sme už nevedeli, a tí, ktorí prichádzali zhora, ešte nemohli vedieť. Strážca brány, či čo to vlastne bol, sa ukázal byť, aj keď to na prvý pohľad odporovalo jeho výzoru, mužom triezvej úvahy, pretože zastavil nášho spolužiaka, ktorý bol na rade s podpisom, strčil mu do ruky gumu a kázal vygumovať celý stĺpec tých obrazotvorných mien, ktoré sme chceli venovať súdruhovi Leninovi. Zježený ako jedna hlava ruskej predrevolučnej orlice sledoval jeho činnosť, a keď sa mu zdalo, že štít Múzea V. I. Lenina je opäť čistý, prísne prikázal:

– A teraz sa podepíš!

Náš spolužiak Sváťo Jebavý skutočne nemohol zato, že jeho tato pochádzal z industrializovaných Čiech, kde asi toto meno značilo niečo iné ako na zaostalejšom agrárnom Slovensku, pretože, ako nám povedal, Jebavých je v Podkrkonoší ako naje…, vlastne nasratých. Možno v tej chvíli, keď bdelý cenzor pravosti priezvisk sledoval jeho trasúcu sa ruku, sa aj zaoberal myšlienkou, že sa radšej zmierlivo podpíše ako Tonko Riťka, ale už sa nedalo riskovať. Keď priamo, tak priamo!
Vrátnik nebol celkom disgrafik, pretože krátko po odložení ceruzy si meno prečítal. Ale mal potrubie zanesené vodným kameňom únavnej každodennej bdelosti, pretože pri príležitosti Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie boli nápory na Zimný palác, či čo to hovorím, na Leninovo múzeum skutočne enormné. Čiže úmerné nielen celoštátnej snahe o demonštráciu lásky k Sovietskemu Zväzu, ale aj neschopnosti zodpovedných orgánov zabezpečiť plynulé zásobovanie trhu svetríkmi, čižmičkami a južným ovocím.

Spolužiak Sváťo si už trochu aj vydýchol, keď na jeho plece dopadla tvrdá ruka strážcu knihy vazalov:

– Čos´ to tam napísal?!

– Meno, – ticho hlesol Jebavý, červený ako cvikla, pretože si uvedomil, že ho spod schodišťa sledujú naše svietiace oči, lesknúce sa tichou a vrúcnou radosťou z pravdepodobne najvydarenejšej návštevy muzéja ímini Lénina!

– Kurva, jaké meno?! – prvá kvapka netrpezlivosti pretiekla vrátnikovi z pohára.

– Moje meno.

– Jako sa voláš?!

– Jebavý, – tak ticho, ako sa len dalo, aby ho nik na schodoch nemohol počuť, šepol Sváťo.

– Jako?!

– Jebavý, – zaúpel, teraz už nahlas, nešťastník.

– Što slučílos?! – ako na zavolanie sa konečne objavila triedna továrišč Gromovája s čiernymi očami prísnymi ako namokrená školská tabuľa.

– Aha, čo napísal, svina! – obrátil sa na zodpovednú osobu vrátnik, unášaný spravodlivým rozhorčením k trochu osobnému pohľadu na udalosť, podobne ako to dnes majú vo zvyku televízni komentátori.

– Uoj, éto vpariadke, – skontrolovala knihu triedna. Našťastie si nevšimla stránku zožmolkovanú po gumovaní ako starý koberec. – Vkľjučís, Jebávyj! (Zaraď sa, Jebavý!)

– Tak potom… vpariadke! – opičil sa prekvapený vrátnik a vyšponujúc kolená zasalutoval, a na naše prekvapenie odhalil svoju schopnosť dohovoriť sa v cudzom, i keď nášmu srdcu veľmi blízkom, jazyku:

– Čest práci, padrúga učitelnyca!

– Čimú smijóšsja, duračína! – vyoflinkovala nás tavárišč Gromovája z múzea.
V ten deň už našu náladu nepokazil ani rýchly diktát z ruštiny.